V evanjeliu pripadajúcemu k prvej adventnej nedeli počúvame Ježišovo upozornenie na to, aby sme boli vždy pripravení, lebo nevieme dňa ani hodiny, kedy nastane koniec sveta. V minulom pohľade som spomenul niekoľko koncov sveta, ktoré boli predpovedané a ako inak – nenastali. Spôsobili maximálne tak najväčší rozruch v mediálnom svete, kde to bola vďačná téma, na ktorej sa rôzne masmediálne kanály dlhšiu dobu „priživovali“. Vrátim sa však späť k evanjeliu. Pri slovách „neviete dňa ani hodiny“ cítim, ja osobne, strach. Strach možno z nevedomosti – pôjdem dnes z práce domov, plánujem si víkend, ktorý v podstate ani nemusí nastať. Zvláštna predstava. Ak by sme sa na túto nevedomosť zameriavali neustále mohlo by to vyústiť až do pocitov úzkosti.
Rozdiel medzi strachom a úzkosťou som už neraz rozoberal. Strach a s ním spojené somatické prejavy sa viažu na nejaký predmet. Bojíme sa tmy, pavúkov. Všetko je to predmet strachu, ktorý ho aj spúšťa. Pri úzkosti tento predmet chýba. Máte podobné somatické reakcie podobné pocity, ale chýba predmet, na ktorý sa táto úzkosť viaže. Práve slovo úzkosť mi napadlo pri tej našej nevedomosti konca.
Ježiš nechce, aby sme zažívali tieto stavy. Strach zo smrti, úzkosť z nepredvídaného konca. My, ako veriaci by sme sa mali sústrediť na to, čo nás čaká za týmto koncom. Žiaľ, ako počúvame, nebudú všetci povolaní, preto nás Ježiš vyzýva, aby sme bdeli. Nastáva čas Adventu. Skúsme sa zamyslieť nad tým, či by sme boli pri Ježišovi, keby nás dnes alebo zajtra povolal. Bdieme naozaj, alebo sme vo fáze polospánku, kedy si sem-tam vykonáme sviatosti, alebo sme nebodaj v stave hibernácie a preberieme sa až keď budeme starší, na dôchodku – veď času je dosť? Zamyslime sa nad tým, kde sme teraz.
Mgr. Peter Chomjak
