8 Toto povedal Boh Noemovi a jeho synom: 9 „Hľa, ja uzavriem zmluvu s vami a s vaším potomstvom 10 i so všetkými živými bytosťami, čo sú s vami: s vtákmi i s dobytkom a so všetkou zverou zeme, čo je s vami, so všetkým, čo vyšlo z korába; so všetkými zvieratami na zemi. 11 Uzavriem s vami zmluvu a už nikdy nezahynie všetko živé vo vodách potopy, už nikdy nebude potopa, ktorá by spustošila zem.“ 12 A Boh povedal: „Toto je znak zmluvy, ktorú uzatváram medzi mnou a vami a medzi všetkými živými bytosťami, čo sú s vami, pre všetky budúce pokolenia: 13 Do oblakov vložím svoj oblúk a bude znamením zmluvy medzi mnou a zemou. 14 Keď nahromadím oblaky nad zemou a keď sa v oblakoch zjaví dúha, 15 vtedy si spomeniem na svoju zmluvu s vami a s každou živou bytosťou, ktorá má telo. Nebudú už vody potopy a nezničia nijaké telo.“
(Gn 9,8-15)
Od začiatku Knihy Genezis vnímame, že v popredí je Boží príkaz, aby sa život vzmáhal. Ľudia sa majú plodiť a množiť, aby naplnili zem (Gn 1,28). Keď to nefunguje, musia opustiť raj. Až potom Adam pozná svoju ženu Evu a ona počne a porodí dieťa (Gn 4,1). Boží príkaz sa napĺňa a ľudia uskutočňujú to, prečo boli stvorení, paradoxne až mimo raja.
Rozprávanie o potope zdanlivo hovorí o zničení života na zemi. Avšak iba zdanlivo, pretože cieľom nie je život zničiť, ale obnoviť a usmerniť. Ako v raji, ani tu čosi nefunguje tak, ako by malo. V príbehu o potope Kniha Genezis podľa autorov otvorene polemizuje s orientálnym Eposom o Gilgamešovi. V Gilgamešovi je svojvôľa bohov, ktorým vadí ľudský krik, to, prečo sa rozhodnú vyničiť ľudí z povrchu zeme. V Genezis za všetkým stojí svojvôľa ľudí. Zem je skazená a začalo sa to synmi bohov, t. j. dávnymi kráľmi, ktorí podľa všetkého konali svojvoľne (Gn 6,4). Tak sa rodia obri, ne-tvori, niečo, čo Boh nestvoril a nepatrí to do sveta. (Heller, Jak orat s čertem, s. 27). Svojvôľa človeka nebuduje život, ale ničí ho. Potopa je toho dôsledkom. Keď však vody potopy opadnú, Boh dvakrát opakuje príkaz z raja: „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ (Gn 9,1.7) a uzatvára zmluvu, o ktorej pojednáva naše čítanie.
Spolu so zmluvami Boh ustanovuje v Biblii znaky (obriezka, zachovávanie soboty). Ustanovené znaky pripomínajú obyčajne človeku, čo má zachovávať. V prípade znaku tejto zmluvy to však platí najprv pre Boha – on sám je garantom zachovania života na svete. Oblúk, ktorý sa objavuje v oblakoch, v hebrejčine označuje dúhu aj luk. Slovo sa často vykladá v súvislosti s egyptskými tradíciami a tradíciami starovekého Východu, v ktorých luk symbolizuje moc a panovanie nad zlom. Obyčajne je panovníckym nástrojom v božích rukách. Jeho umiestnenie do oblakov má symbolizovať odloženie ničiaceho nástroja bokom. Život nemá byť zničený. Boh sa zmluvne zaväzuje a dáva prísľub, že ho bude chrániť. Ale je tu aj zodpovednosť samotného ľudstva. V dnešnom svete je veľa svojvoľnosti, koná sa proti životu, proti zdravému rozumu. Napriek Božiemu príkazu opäť niečo nefunguje tak, ako by malo. Počas pôstu máme demaskovať zlo a hriech, nechať sa od neho očistiť a naplniť pravým životom, aby sa v nás zmáhal.
© Jozef Kohut, 17.2.2018
