Pán, Boh, stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou. Potom Pán, Boh, vysadil v Edene, na východe, záhradu a v nej umiestil človeka, ktorého bol utvoril. Pán, Boh, dal vyrásť zo zeme stromom všetkých druhov, krásnym na pohľad a chutným na jedenie; uprostred záhrady dal vyrásť stromu života a stromu poznania dobra a zla. Had bol ľstivejší než všetky poľné zvieratá, ktoré urobil Pán, Boh. I vravel žene: „Naozaj vám Boh zakázal jesť zo všetkých stromov záhrady?“ Žena mu odpovedala: „Jeme ovocie zo všetkých stromov, čo sú v záhrade. Len ovocie stromu, ktorý je uprostred záhrady, nám Boh zakázal jesť, ba aj dotknúť sa ho, aby sme nezomreli.“ No had povedal žene: „Nie, nezomriete. Ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh, budete poznať dobro i zlo.“ Žena videla, že by bolo dobré jesť zo stromu, že strom je na pohľad krásny a na získanie múdrosti vábivý; vzala z jeho ovocia a jedla a dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a jedol aj on. Obom sa otvorili oči a spoznali, že sú nahí.
(Gn 2, 7-9; 3, 1-7a)
Naše čítanie tvoria dva odseky vybrané z „druhého opisu stvorenia“ v Knihe Genezis (2,4-3,24). Liturgia prvej pôstnej nedele nám v ňom ponúka biblickú antropológiu. Človek (hebr. adam) je tu predstavený vo vzťahu k Bohu, ako ten, koho Boh ho stvárnil (hebr. jacar). Podľa Svätého písma človek pochádza od Boha. Toto presvedčenie vyjadruje aj „prvý opis stvorenia“ (1,1-2,3), podľa ktorého Boh stvoril (hebr. bara) človeka. Podobne ženu utvoril (hebr. banah) Boh z Adamovho rebra.
Zároveň je tu vyjadrený vzťah človeka k zemi. Slovné spojenie „z prachu zeme“ znie presne „Pán, Boh stvárnil človeka, prach zo zeme“ a môže v tomto prípade označovať materiál, z ktorého bol človek utvorený, alebo ľudskú nepatrnosť a pominuteľnosť. Zem je pre človeka kolískou, domom i hrobom.
Ďalší dôležitý moment tejto biblickej antropológie ukazuje metafora vdýchnutia dychu života. Až tak sa stal človek živou bytosťou. Nie je to pohľad biológie a svätopisec nemal naše poznatky, napriek tomu je tento jeho pohľad veľavravný. Človek je Bohom oživený „prach zo zeme“. Božiu starostlivosť o človeka dokresľuje opis záhrady v Edene, ktorá mala byť životným priestorom ľudí.
Vysvetlenie, prečo je náš život iný oproti pôvodnému Božiemu zámeru, ponúka rozprávanie o pokúšaní a hriechu. Stretávame sa tu s množstvom obrazov a symbolov (záhrada, strom života, strom poznania dobra a zla, had, ovocie). Človeku je dovolené všetko, okrem jedného; jesť zo stromu poznania dobra a zla (2,17). Práve tu prichádza pokušenie skrze hada, ktorý nabáda ženu, aby neverila Bohu a jedla zakázané ovocie.
Biblisti interpretujú Boží zákaz rôzne. Podľa Clarka ide o otázku morálnej sebestačnosti. Hriech prvých ľudí spočíva v tom, že pre nich správne už nebolo to, čo určil Boh, ale to, čo určili oni. Had je charakterizovaný svojou ľstivosťou a čitateľ má zaujať postoj nesúhlasu s tým, čo hovorí. On diskredituje obraz Boha pred ženou. Žena prijala jeho slová a preto mu podľahla.
Evanjelium tejto nedele nám predstavuje Ježiša, ktorý je na púšti pokúšaný diablom. On si na rozdiel od prvých ľudí nevyberá „morálnu sebestačnosť“. Neodvracia sa od Otca, ale stále sa odvoláva a pozerá naňho. Pre hada a následne pre ženu Boh už nie je Pánom. Ježiš v pokušení jasne vyjadruje Božiu zvrchovanosť.
(K prehĺbeniu témy odporúčam vynikajúcu podrobnú publikáciu našich slovenských biblistov Komentáre k Starému zákonu, Genezis, Dobrá kniha Trnava, 2008, z ktorej som v hojnej miere čerpal pri príprave tohoto článku.)
© Jozef Kohut, 6.3.2014
