14 Keď prišli k zástupu, pristúpil k nemu istý človek, padol pred ním na kolená 15 a hovoril: „Pane, zmiluj sa nad mojím synom: je námesačný a veľmi trpí, lebo často padne do ohňa a často do vody. 16 Priviedol som ho k tvojim učeníkom, no nemohli ho uzdraviť.“ 17 Ježiš povedal: „Neveriace a skazené pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť? Priveďte ho sem ku mne.“ 18 Ježiš zlému duchu pohrozil, ten z neho vyšiel a chlapec bol od tej hodiny zdravý. 19 Keď boli učeníci s Ježišom sami, pristúpili k nemu a spýtali sa ho: „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?“ 20 On im povedal: „Pre svoju malú vieru. Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: “Prejdi odtiaľto ta!” – prejde. A nič vám nebude nemožné. (Mt 17,14-20)
Ježišova reakcia na neschopnosť uzdraviť chlapca je veľmi tvrdá: neveriace a skazené pokolenie! „neveriace“ – apistos v gréčtine znamená nedôverujúce, pochybujúce, vyjadruje rezervovaný postoj. Istý odstup, vzdialenosť. Postoj „nespoliehania sa na“. V kombinácií so „skazeným“ – diestrammene je silným slovom. Participium perfekta v pasívnej forme znamená „dlhodobo, dávno, neustále odvracajúci sa od“. Slovom, ste pokolenie, ktoré vôbec nedôveruje a ide si svojou cestou, lebo v hlavách vám vládnu vaše pochybnosti a rezervácie, miesto otvoreného hľadania a presviedčania sa. Pôvodne „skazené“ bolo používané na vyjadrenie nepodarenej práce hrnčiara. Urobil si vec, ktorá je nepoužiteľná a nemôže ti priniesť úžitok ani radosť.
Ježišova reakcia je veľmi zvláštna. Učeníci predsa už dostali moc vyháňať zlých duchov a uzdravovať. V 10 kapitole (vv. 1.5-8) Ježiš ich posiela k strateným ovečkám Izraela, aby ohlasovali blízkosť Boha a dokazovali to práve uzdraveniami a zázrakmi. Niečo sa pokazilo? Zrejme áno!
Učeníkom odpovie, že je to pre ich „slabú – malú“ vieru. Nedostatočnú vieru, dôveru. Zjavuje im i nám, že napriek prvotnej dôvere a skúsenosti, ktorú zažili pri ohlasovaní evanjelia (Mk 6,12-13), je nutné deň čo deň dôveru obnovovať a živiť ju. Ináč slabne, ba sa môže stratiť, ako sa stráca priateľstvo, o ktoré sa človek nestará.
Rozhliadnuc sa po našom starom kontinente, človek si sám kladie otázku: Pane, a my prečo nedokážeme meniť túto spoločnosť? Odpoveď je tá istá ako spred dvoch tisícročí: pre vašu slabú vieru, neveriace a skazené pokolenie! Ježiš svoju odpoveď adresuje učeníkom, tým, čo patria k nemu. Preto ani my si nemôžeme dovoliť nečinne kritizovať túto spoločnosť, kultúru, Európu, že je skazená a neveriaca. Koniec koncov kto je tá Európa? Kto je táto spoločnosť? Nie som to náhodou ja i ty? My? Kto iný ju tvorí, ak nie my????? My sme tí, ktorí nedôverujú! My sme rezervovaní, s predsudkami, s nedôverou. Ešte tak pripustíme, že teória je dobrá a pekná…len nefunguje! Nefunguje preto, že sme sa my kresťania pustili po vlastných cestičkách, pokazili sme to, čo sme dostali do daru: vieru ako dôveru. Urobili sme z nej teóriu a chránime si teóriu. Nie je to zlé! Zlým sa stáva, že teória a prax sa míňajú. A hľa, rozpadáva sa nám stará dobrá a šikovná kresťanská Európa.
Netreba však zúfať. Sú miesta na tejto zemi, kde sa teória snúbi s praxou, teda v praxi, v každodennosti rukolapne vidno teóriu. V časopise .týždeň 25/2013 Alexander Tomský uverejnil článok s názvom Čínsky objav. Spomína v ňom výskum Čínskej akadémie sociálnych vied, ktorý mal za úlohu zistiť, v čom spočíva úspech Európy: „objektivně a mimo pochybností zjistit příčiny evropského úspěchu“. V Sunday Times uverejnili rozhovor s týmto čínskym akademikom. Dovoľte mi dlhší citát: „stále jsme na to nemohli přijít, zkoumali jsem vaši kulturu z materiálního, historického, politického i ekonomického úhlu a dlouho se nám zdálo, že jste prostě jen náhodou objevili nejlepší politický a ekonomický režim, měli jste přece lepší děla, ale co k tomu vedlo? Nakonec jsem zjistili, že nikoli náhodný objev materiálních vynálezů (Marx), ale kultura křesťanství je klíčová. To ono postupne vytvořilo soudržný základ sociálního a politického života, založeného nikoli na moci, ale na důvěře, jakou zbytek světa neznal. Jen tak mohl vzniknout kapitalistický spontánní trh a nakonec i demokracie.“ Sunday Times pokračuje citátom z Fergusonovej knihy Civilisace. Ten pripomína obchodný úspech čínskeho prístavného mesta Ven Žu, kde pred červenou revolúciou stálo vyše tisíc chrámov a kde dodnes 20 percent z troch miliónov obyvateľov tvoria kresťania. Autor článku pokračuje konštatovaním toho, čo poznáme zo štatistík, to jest, že v Ázii a v Afrike kresťanstvo priťahuje stále viac a viac ľudí. Budhizmus, taoizmus „nejsou konkurenceschopné, představují příliš neosobní víru“.
Prečo tento úspech? Lebo tam žijúci kresťania majú nielen dobrú teóriu, ale podľa nej aj žijú. Prax prezrádza dobrú teóriu, zrkadlí ju. Dá sa z nej vyčítať teória. Ak budete mať vieru ako horčičné semienko, hovorí Ježiš, nič pre vás nebude nemožné! Testovať však treba nie prenášanie vrchov – čo koniec koncov je figuratívny výraz všemocnosti – ale to, že dôvera v Ježiša naozaj funguje v praxi. Toto treba testovať. A musíš to urobiť ty sám….
Aké sú tvoje reakcie?? Aj medzi nami sú ľudia, ktorí dôverujú a hory prenášajú. Z rozpadnutého pionierského tábora úspešná škola v prírode, lebo sa niekto nebál vziať na svoje triko úver a šiel proti prúdu. Škola, ktorá sa vytiahla z bahna minimalizmu, tunelovania vzdelávania i financií, na školu, za ktorú sa netreba hanbiť. A to vďaka odvahe hŕstky ľudí, ktorá znova šla proti prúdu arogancie, falošnosti a chamtivosti. Starý rozpadnutý kaštieľ opravený z pozbieraných tehál rumovísk rukami bývalých alkoholikov, závislákov a prostitútok, lebo sa našiel človek, ktorý sa nebál ísť proti prúdu a nezlomil nad týmito chudákmi palicu. Odhodené deti, ktorých sa ujali a dnes sú z nich úspešne pôsobiaci sociálni pracovníci, sprevádzajúci im podobné deti k lepšiemu zajtrajšku aj napriek nepriazni sociálneho systému a mysleniu tejto spoločnosti. Toto je viac než premiestniť horu či pohnúť fyzicky vecou bez dotyku. Či?
Je naozaj je na miesto otázka: Prečo sa mi nedarí?
©Róbert Jáger, 2013
