Pristúpil k nemu istý človek, padol pred ním na kolená 15 a hovoril: „Pane, zmiluj sa nad mojím synom: je námesačný a veľmi trpí, lebo často padne do ohňa a často do vody. 16 Priviedol som ho k tvojim učeníkom no nemohli ho uzdraviť.“ 17 Ježiš povedal: „Neveriace a skazené pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť? Priveďte ho sem ku mne.“ 18 Ježiš zlému duchu pohrozil, ten z neho vyšiel a chlapec bol od tej hodiny zdravý. 19 Keď boli učeníci s Ježišom sami, pristúpili k nemu a spýtali sa ho: „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?“ 20 On im povedal: „Pre svoju malú vieru. Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: »Prejdi odtiaľto ta!« – prejde. A nič vám nebude nemožné.“
Keď prišla Mária Magdaléna k hrobu a Pánovo telo tam nenašla, myslela si, že ho odniesli, a oznámila to učeníkom. Oni šli, videli a uverili, že je to tak, ako povedala žena. O nich sa ďalej píše: „Potom sa učeníci vrátili domov.“ A hneď sa dodáva: „Ale Mária stála vonku pri hrobe a plakala.“
Tu treba uvážiť, aká sila lásky rozpaľovala srdce tejto ženy, že neodišla od Pánovho hrobu, ani keď učeníci odišli. Hľadala toho, ktorého nenašla. Hľadala ho a plakala. Zapálená ohňom lásky k nemu horela túžbou za tým, o ktorom si myslela, že ho odniesli. A tak sa stalo, že ho vtedy videla iba ona, čo zostala, aby ho hľadala, lebo veď silou dobrého skutku je vytrvalosť, ako aj hlas Pravdy hovorí: „Ale kto vytrvá do konca, bude spasený.“
Najprv teda hľadala, a nenašla. Vytrvalo hľadala ďalej a našla. Jej túžby odďaľovaním rástli a rastom nadobúdali schopnosť, že našli. Lebo sväté túžby odďaľovaním rastú. Keby odďaľovaním ochabovali, neboli by túžbami. Touto láskou horel každý, komu sa podarilo dosiahnuť pravdu. Preto aj Dávid hovorí: „Po Bohu živom žízni moja duša, kedyže už prídem k nemu a uzriem Božiu tvár?“ A zasa Cirkev hovorí v Piesni piesní: „Ranená som láskou.“ A opäť: „Moja duša sa rozžialila.“
Z Homílií svätého pápeža Gregora Veľkého na evanjeliá
(Hom. 25, 1-2. 4-5: PL 76, 1189-1193)
