Ochorel syn ženy, panej domu. Choroba sa natoľko zhoršila, že napokon už ani nedýchal. Vtedy povedala Eliášovi: „Čo som ti urobila, muž Boží? Prišiel si mi pripomenúť moje neprávosti a usmrtiť môjho syna?“ Eliáš jej povedal: „Daj mi svojho syna!“ Vzal jej ho z lona, odniesol do hornej izby, v ktorej býval, uložil ho na svoje lôžko a takto volal k Pánovi: „Pane, môj Bože, chceš postihnúť nešťastím aj túto vdovu, u ktorej bývam, že necháš umrieť jej syna?“ Potom sa tri razy vystrel na chlapca a vzýval Pána: „Pane, môj Bože, prosím ťa, nech sa vráti duša tohto chlapca do jeho tela!“ Pán vyslyšal Eliášovu prosbu. Duša chlapca sa vrátila do jeho tela a ožil. Eliáš vzal chlapca, zniesol ho z hornej izby dolu do prízemia a odovzdal ho matke so slovami: „Pozri, tvoj syn žije!“ Tu žena povedala Eliášovi: „Teraz viem, že si muž Boží a že Pánovo slovo v tvojich ústach je pravdivé.“
(1 Kr 17,17-24)
V sedemnástej kapitole Prvej knihy Kráľov sa začína cyklus rozprávaní o prorokovi Eliášovi. Vynára sa znenazdajky, o jeho pôvode a rodokmeni sa nevie nič, vlastne iba to, že pochádza z Tesbe v Galáade. Niektorí biblisti ho prirovnávajú k postave Melchizedecha (Gn 14). Veľavravné je jeho meno; Eliáš znamená „môj Boh je Jahve“. Keď kráľ Achab zaviedol v Izraeli uctievanie Bála, Eliáš sa stal živou výčitkou pre tých, ktorí opustili Izraelovho Boha.
Nedeľné čítanie nás prenáša do Sarepty pri Sidone (Sidon je územie, z ktorého pochádza Achabova manželka Jezabel), kde Pán prikázal istej vdove, aby sa starala o Eliášovo živobytie. Ona a jej syn už takmer nemajú sami čo jesť, ale z posledného pripraví pokrm pre Eliáša. Príbeh prechádza veľkými zmenami: najprv vdove a jej synovi hrozí smrť hladom, potom z Božej moci, pretože uverila Eliášovmu slovu, majú dostatok múky a oleja. Neskôr jej syn zomiera, ale Eliáš sa modlí a Boh chlapca oživí.
Smrť chlapca je vyjadrená slovami „prestal dýchať“. To, čo robí človeka živým je podľa knihy Genezis dych života, ktorý Boh vdýchne do jeho nozdier. V Žalme 104 je podobným spôsobom opísaná smrť: „odnímaš im dych a hneď hynú a vracajú sa do prachu“. Boh dáva aj berie dych života, a naňho sa Eliáš obracia v modlitbe nad telom chlapca. Eliáš sa modlí jednoducho; dáva Bohu otázku (v 20) a následne ho prosí (v 21). V obidvoch prípadoch používa oslovenie „Pane, môj Bože“, čo je vlastne ozvena jeho mena.
Veľký zázrak, ktorý vdova zažíva je vzkriesenie syna. Síce už na začiatku verila Eliášovi, keď ho poslúchla a priniesla mu jedlo, ale teraz svoju vieru vyjadruje aj slovami: „Teraz už viem, že si Boží muž a že Pánovo slovo, ktoré máš v ústach je pravdivé.“ Žena najprv koná skutok viery (17,15) a potom prichádza aj vyznanie viery (17,24). V príbehu sa ukazuje, aký je Pán, Eliášov Boh. On netrestá ľudí, kvôli hriechom ich predkov, neohraničuje svoju lásku len na Izrael (Lk 4,25-26) a je Pánom nad životom i smrťou.
V nedeľnom evanjeliu (Lk 7) čítame príbeh o vzkriesení. Podobne ako v prípade Eliáša, ide o jediného syna matky, ktorá bola vdova. Keď Ježiš stretáva pohrebný sprievod nepočuje výčitky, ani ho nikto o nič neprosí. Z vlastnej iniciatívy utešuje ženu a kriesi jej mŕtveho syna. Ježiš prejavuje svoju moc nad smrťou a prítomní volajú: „Boh navštívil svoj ľud.“ Hoci si niektorí o Ježišovi myslia, že je Eliáš, on je viac, je milovaný Syn Otca, ktorý „vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých.“ (1 Kor 15) Spolu s vdovou vyznávajme svoju vieru a konajme skutky viery, a s Eliášom buďme verní svojmu menu „kresťan“.
© Jozef Kohut, 8.6.2013
