Ježiš išiel do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke. Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: „Veľký prorok povstal medzi nami“ a: „Boh navštívil svoj ľud.“ A táto zvesť o ňom sa rozšírila po celej Judei a po celom okolí.
(Lk 7,11-17)
Vrátiť jediného syna vdove znamenalo v tej dobe vrátiť jej dôchodok. Sociálna situácia onej vdovy bola totiž hrozivá. Nemala muža a jediného syna, ktorý by sa o ňu mal postarať, práve pochovávala. Okrem žiaľu matky strácajúcej svojho jediného syna, je tu zobrazený smútok ženy, ktorá ostáva sama, bez podpory. V modernej spoločnosti sa vie žena zamestnať a postarať sa o seba a tak sa v tomto úryvku poslucháč vcíti skôr do emocionálnej straty onej matky. V Ježišovej dobe takáto udalosť bola nielen ťažkou emocionálnou ranou pre matku, ale aj vstupenkou medzi žobrákov a bezdomovcov. Ak by sa tejto ženy neujal žiaden muž, čakala by ju veľmi biedna budúcnosť.
A práve doprostred tejto pochmúrnej atmosféry vstupuje Ježiš a ujíma sa onej vdovy. Napĺňa sa starozákonný predobraz Božieho muža – proroka, známy nielen z príbehu Eliáša, ktorý vzkriesil syna vdovy zo Sarepty (1 Kr 17,17-24), alebo Elizea, ktorý v Suneme, neďaleko Naimu vzkriesil jediného syna matky (2 Kr 4,18-37), ale prítomný aj v slovách žalmu: „Pán otvára oči slepým, Pán dvíha skľúčených, Pán miluje spravodlivých. Pán ochraňuje cudzincov, ujíma sa siroty a vdovy, ale hatí cesty hriešnikov.“ (Ž 146,8-9). Robí to na oficiálnom mieste, kde sa tieto úkony podľa starozákonného zvyku mali robiť – na súde, ktorý sa vždy odohrával v bránach mesta. Ježiš kriesi mŕtveho chlapca a vracia ho matke pri mestskej bráne.
Ježiš sa ujíma sa vdovy a evanjelista Lukáš na chvíľu mení jeho meno. Pri pozornom čítaní si možno všimnúť, že v príbehu do mesta ide Ježiš a blíži sa k mestskej bráne, ale pri uvidení vdovy, zľutovaní sa a vzkriesení chlapca je už označený ako Pán (gr. Kyrios). Je to evanjelistov zámer, aby si čitatelia uvedomili, že v Ježišovi Boh navštívil svoj ľud, že sa v ňom ujíma človeka v jeho najväčšej biede a beznádejnej hraničnej situácii.
Vždy, keď pochovávame nejakú našu nádej, dobre je pripomenúť si, že Ježiš je Pánom, ktorý na nás hľadí s neuveriteľnou láskou, zastavuje náš smútočný sprievod, dotýka sa már a otvára nám nové horizonty nádeje.
© Štefan Novotný 4.6.2013
10. nedeľa rok C – slovo k evanjeliu (Lk 7,11-17)
