10. nedeľa v Cezročnom období B – slovo k evanjeliu (Mk 3,20-35)

Ježiš vošiel so svojimi učeníkmi do domu a znova sa zišiel toľký zástup, že si nemohli ani chleba zajesť. Keď sa to dopočuli jeho príbuzní, išli ho odviesť, lebo hovorili: „Pomiatol sa.“ Zákonníci, čo prišli z Jeruzalema, hovorili: „Je posadnutý Belzebulom“ a: „Mocou kniežaťa zlých duchov vyháňa zlých duchov.“ On si ich zavolal a hovoril im v podobenstvách: „Ako môže satan vyháňa satana? Ak sa kráľovstvo vnútorne rozdelí, také kráľovstvo nemôže obstáť, a ak sa dom vnútorne rozbije, taký dom nebude môcť obstáť. Ak satan povstane proti sebe samému a je rozdelený, nemôže obstáť, ale je s ním koniec. Nik nemôže vniknúť do domu silného človeka a ulúpiť mu veci, kým toho silného nezviaže, až potom mu vyplieni dom. Veru, hovorím vám: Ľuďom sa odpustia všetky hriechy i rúhania, ktorými by sa rúhali. Kto by sa však rúhal Duchu Svätému, tomu sa neodpúšťa naveky, ale je vinný večným hriechom.“ Lebo hovorili: „Je posadnutý nečistým duchom.“ Tu prišla jeho matka a jeho bratia. Zostali vonku a dali si ho zavolať. Okolo neho sedel zástup. Povedali mu: „Vonku ťa hľadá tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry.“ On im odvetil: „Kto je moja matka a moji bratia?“ Rozhliadol sa po tých, čo sedeli okolo neho, a povedal: „Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra, i matka.“ (Mk 3,20-35)

V dnešnom príbehu z Markovho Evanjelia sa vraciame späť na začiatok Ježišovho verejného účinkovania v Galilei, presnejšie do Kafarnauma. Dom, o ktorom sa hneď v úvode hovorí je s najväčšou pravdepodobnosťou dom Šimona Petra, ktorý sa stal akoby Ježišovou základňou po tom, čo opustil domovský Nazaret a zišiel účinkovať k jazeru. Ježiš v tomto dome už uzdravil Petrovu svokru a mnohých ďalších, ktorých k nemu privádzali (porov. Mk 1,29-34). Uzdravil tu ochrnutého, aby potvrdil, že má moc odpúšťať hriechy (porov. Mk 2,1-12). Tu v Kafarnaume už stihol prísť aj do konfliktu s autoritami nad spôsobom uplatňovania Mojžišovho zákona (porov. Mk 3,1-6) a hneď pred dnešnou staťou čítame ako si vyvolil Dvanástich (porov. Mk 3,13-19). Sme teda síce ešte relatívne na začiatku Ježišovho účinkovania, ale zároveň už Ježiš čo to postíhal.
Zamerajme sa dnes na „rám“. Ježišova reč, ktorou sa obraňuje proti obvineniam so spolupráce so Zlým je zarámovaná do zmienok o jeho príbuzných. Tí, keď sa to dopočujú (z textu nie je hneď jasné presne čo) prichádzajú zmocniť sa ho, lebo „hovorili: ,Pomiatol sa,’“ (Mk 3,21). Ak ide o jeho príbuzných z Nazareta, ktorý je od Kafarnauma vzdialený vyše 40 km, dôvod ich znepokojenia asi ťažko bude ten, že má znova okolo seba zástup, a že sa nemôže ani najesť. Čo také Ježiš urobil, že mohli o ňom hovoriť, že sa pomiatol? Asi ťažko by to hovorili o ňom, lebo uzdravoval. Nie sú to práve jeho konflikty s autoritami ohľadom zachovávania pôstu a predovšetkým soboty?
Z textu tiež nie je jasné, kto o Ježišovi hovorí, že sa pomiatol. Obidve možnosti prichádzajú do úvahy: sú to jeho príbuzní, alebo výraz má zovšeobecňujúci význam v zmysle: „hovorilo sa o ňom…“ Zaujímavá je však slovná hra, ktorú si môžeme všimnúť v gréčtine. To „pomiatol sa“ sa povie: ἐξέστη (exéste) čo je zloženina z ἐξ (ex) a ἵστημι (hístemi) a doslovne to znamená: „stáť/byť von“ (ten, kto je pomätený, akoby stál/bol von zo seba), čo sa trošku podobá na naše: „je mimo“. Ježišovi príbuzní teda prichádzajú lebo hovoria/sa o ňom hovorí, že je pomätený („stojí von“). Keď však prichádzajú k domu, nevchádzajú dnu, ale stoja von: ἔξω στήκοντες (exo stékontes) (porov. Mk 3,31). Podobnosť slov je nápadná, lebo majú rovnaké korene: ἐξ– ἔξω a ἵστημι – στήκω. Text pri tom vôbec nehovorí, že by sa ľudí zišlo toľko, že by sa nedalo vojsť dnu, tak ako to bolo v prípade ochrnutého, ktorého museli pre množstvo zhromaždených spustiť cez strechu (porov. Mk 2,2.4). Nevchádzajú dnu, kde „okolo neho sedel zástup“ (Mk 3,32), teda kde je Ježiš uprostred tých, čo počúvajú jeho slovo a konajú Božiu vôľu (porov. Mk 3,35). Je to veľmi pekný obraz komunity veriacich zhromaždených po Ježišovom zmŕtvychvstaní, kde je Ježiš uprostred nich. Hoci to presne takto vyjadrené v Markovom Evanjeliu nenachádzame, zhodujú sa v tom Lukášovo (porov. Lk 24,36) i Jánovo Evanjelium (porov. Jn 20,19.26). To je vzor pre zhromaždenie veriacich v Cirkvi dodnes: sedia okolo Ježiša a Ježiš je uprostred nich. Sed je pozícia žiaka, ktorý počúva svojho učiteľa.
O Ježišovi sa teda hovorilo, že sa pomiatol a jeho príbuzní tomu zdá sa uverili, lebo ostali von, nechceli vojsť do tejto komunity „pomätencov“. Mysleli si, že mimo je Ježiš. V skutočnosti sú však mimo oni. Aj Ježišovi príbuzní, dokonca aj s jeho matkou si musia prejsť svoju cestu viery, kým sa nebudú báť vstúpiť do jeho komunity?

Matúš Imrich