23 Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. 24 Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov. 25 Ale pretože nemal skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu, aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť. 26 Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: “Pozhovej mi a všetko ti vrátim.” 27 A pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu. 28 No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: “Vráť, čo mi dlhuješ!” 29 Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: “Pozhovej mi a dlžobu ti splatím.” 30 On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí. 31 Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. 32 A tak si ho pán predvolal a povedal mu: “Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. 33 Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?” 34 A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. 35 Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“ (Mt 18, 22-35)
My ľudia mávame veľmi zvláštne postoje. Niekedy sa zdá, že až schizofrenické. Uvážte. Vidím šoféra surovo vyletieť z bočnej ulice, nedodržiavajúc žiadne predpisy, arogantne, bez ohľadu na ostatných. Aké sú naše reakcie? Tak to je svi… hnusná, to nevidí? To by chcelo vodičák a doživotný zákaz šoférovania… pozorujeme situáciu a dokážeme urobiť naozaj logický i správny úsudok. Ale čo sa stane, keď na hlavnú vyletím arogantne a bezohľadne ja? Začnem si nadávať? Idem sa udať a odovzdať vodičák? A keď ma ešte chytí polícia? Človek sa vtedy snaží zjemniť situáciu, priznáva chybu, ale zdôrazní: „Viete, bol som nepozorný, roztržitý. Nemal som úmysel ublížiť. Nabudúce sa to nebude opakovať“ Hneď máme argumenty, kvôli ktorým by nám mali odpustiť. To je ukážkový príklad schizofrenického jednania.
Máme dvojakú mieru. Neradi odpúšťame, ale nárokujeme si na odpustenie a novú šancu. Niekedy sa nám vidí, že odpustenie znižuje našu osobnosť a dôstojnosť. Je to istý typ poníženia. Na druhej strane sme si vedomí toho, že musíme spolu nejako vychádzať. A utŕžené rany riešime „odpustením“. To jest zabudnem na to, lebo ty mi ešte môžeš poslúžiť. Odpustenie stotožňujeme zo zabudnutím. Niekedy sa začneme tomu človeku vyhýbať.
Iste, život je pomerne spletitý. Existujú ľudia, ktorým zákon a spravodlivosť nič nehovoria. Necítia potrebu sa zamyslieť, či neubližujú. Surovo idú za svojím a kým cítia postavenie, neospravedlňujú sa a nežiadajú odpustenie. Keď človek stretne takúto osobu a má s ňou podobnú skúsenosť, potom je odpustenie veľká ťarcha. Riešime to zabudnutím. A všetko je fajn až do chvíle, keď ju znovu nestretnem, kým mi nepripomenie jej prítomnosť boľavú ranu.
Ale tento postoj nie je odpustením. Grécke odpustiť znamená „pustiť, opustiť, nechať padnúť, nechať ísť“. Čo treba nechať ísť? Čoho sa treba pustiť? Pomsty, vrátenia úderu, tvrdej odpovede podľa „oko za oko, zub za zub“. Lebo odpustenie je záležitosťou vôle. Iná vec je bolesť, ktorú človek prežíva, horkosť a zvieranie hrdla pre neprávosť, ktorú som zažil. Bolesť je o to väčšia, o čo arogantnejšia je osoba, ktorá ju spôsobuje. Musíme sa naučiť oddeliť odpustenie a bolesť. Bolesť treba liečiť u toho, kto ju naozaj môže vyliečiť. Je ním Ježiš. Poďte ku mne všetci, čo sa namáhate a ste utrápení, preťažení, a ja vás posilním (Mt 11, 28). U neho nájdeme „obnovu, odpočinok, osvieženie, dokončenie diela, obnovu síl“ – toto sú všetko významy slova anapauso, ktoré prekladáme ako „posilním“. Jemu treba odhaliť, čo skrýva srdce!
Dnes neradi počujeme túto radu. Odpustiť, nevrátiť ranu a bolesť si liečiť u Boha, ktorý je osobou a chce osobný vzťah. Chceli by sme čosi „lepšie“. Čosi, kde by som sa nemusel konfrontovať sám so sebou a vlastnými chybami. Nejaký automat, ktorý to vyrieši vhodením mince. Slovenský hudobník Michal „Štofo“ Štofej priznáva, že nevyrastal v kresťanskej rodine, ale duchovno hľadal. Vystriedal v Trnave kade čo. Začal s ezoterikou a vzývali duchov lesa. Potom objavil Srí Chimnoyove meditácie, neskôr čakry, mantry i óm. Priznáva však, že „bolo to fajn, ale vždy, keď prišla nejaká ťažšia životná situácia, bolo mi to celé na prd. Cítil som sa pod psa a nepomohlo ani spievať óm ani objímanie stromov.“ (rozhovor v .týždeň 27/2013, str. 19). Neskôr objavil starého farára v malej dedinke, kde vyučoval na tamojšej škole. Začalo ho fascinovať kresťanstvo. Pripravil sa na krst a svoju životnú skúsenosť s Bohom popisuje takto: „Necítim pritom nič, žiadnu extázu. Ale keď potom príde nejaká ťažká situácia, zrazu tým človek prechádza s väčším pokojom.“ (tamtiež, 19).
Vo chvíli, keď si človek uvedomí vlastné zlyhania a potrebu odpustenia, dokáže ľahšie odpúšťať. Naučí sa oddeliť utŕženú ranu od bolesti. Naučí sa neodplácať zlým za zlé a liečiť svoje srdce u Ježiša. Prestane byť schrizofrenikom a skrze odpustenie, ktoré daruje, rastie jeho osobnosť, prirodzená autorita a vzbudzuje dôveru. Svojím postojom „hádže žeravé uhlíky na hlavu nepriateľa“ (porov. Rim 12, 19-20): Nepomstite sa sami, milovaní, ale ponechajte miesto hnevu; veď je napísané: „Mne patrí pomsta, ja sa odplatím,“ hovorí Pán. Ale keď bude tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho, keď je smädný, daj mu piť, lebo tým, že to urobíš, žeravé uhlie mu nahrnieš na hlavu. Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo.
© róbert jáger, 2013
