Ktorýsi farizej pozval Ježiša, aby s ním jedol. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu. V meste bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom. Keď to videl farizej, ktorý ho pozval, povedal si v duchu: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“ Ježiš mu vravel: „Šimon, mám ti niečo povedať.“ On odvetil: „Povedz, Učiteľ!“ „Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?“ Šimon odpovedal: „Myslím, že ten, ktorému viac odpustil.“ On mu povedal: „Správne usudzuješ.“ Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu, a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje.“ A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené.“ Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?“ On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!“ Potom chodil po mestách a dedinách, kázal a hlásal evanjelium o Božom kráľovstve a s ním Dvanásti a niektoré ženy, ktoré uzdravil od zlých duchov a z chorôb: Mária, zvaná Magdaléna, z ktorej vyšlo sedem zlých duchov, Jana, žena Herodesovho správcu Chúzu, Zuzana a mnohé iné, ktoré im vypomáhali zo svojich prostriedkov.
(Lk 7,36-8,3)
Túto udalosť netreba spájať s pomazaním Ježiša v Betánii pred jeho smrťou (Mk 14,3-9). S najväčšou pravdepodobnosťou ide o dve rozdielne situácie. Príbeh Ježišovho stolovania vo farizejovom dome je o spoznaní a nespoznaní proroka. Pre evanjelistu Lukáša je to jeden z hlavných motívov v tejto časti: Ježiš ako spoznaný i nespoznaný prorok – Boží muž. Tak je to v prípade uzdravenia sluhu pohanského stotníka (Lk 7,1-10) i v prípade vzkriesenia naimského mládenca (Lk 7,11-17).
V tomto príbehu je už na úvod nevyslovená otázka v srdci hostiteľa o Ježišovej prorockej totožnosti. Keď vidí ako mu hriešnica umýva nohy, v duchu si odpovedá, že prorokom nemôže byť, lebo by musel poznať hriechy ženy, ktorá sa ho dotýka a prejavuje mu svoju náklonnosť. Farizej nespoznáva v Ježišovi proroka, pretože vidí pri ňom hriešnicu.
Ježiš mu na to odpovedá podobenstvom, ktorého vysvetlením je pokarhanie hostiteľa. Ten rešpektuje Ježiša už len ako učiteľa: „Povedz, Učiteľ!“. Ježiš na základe podobenstva šikovne vtiahne farizeja Šimona do podobenstva. Ukazuje ho ako toho, ktorý málo miluje, ktorý je málo vďačný Bohu a preto nevidí nielen Božieho proroka, ale nie je tiež schopný zbadať vďačnú lásku v druhom človeku. Zároveň ani nie je schopný vidieť v Ježišovi toho, kto je viac než všetci proroci, toho, kto odpúšťa hriechy.
Na druhej strane odhaľuje ženu hriešnicu, ako tú, ktorá veľa miluje a ktorej sa odpúšťa veľa hriechov, lebo láskou spoznala v Ježišovi proroka a uctila si ho. Svojim skutkom dala Ježišovým nohám, to, čo malo patriť hlave. Vo svojom pokání tak ukázala, že Ježiš je viac než prorok. Farizej Šimon mal uctiť proroka pomazaním jeho hlavy, žena mu pomazala nohy. Farizej Šimon si bol istý Ježišom, myslel si, že ho má správne zaradeného ako učiteľa.
Žena v Ježišových nohách si uctila posla dobrej zvesti presne podľa Izaiášovho proroctva: „Aké milé sú na horách nohy posla blahozvesti, čo oznamuje pokoj, zvestuje blaho, oznamuje spasenie, hovorí Sionu: „Tvoj Boh kraľuje.“ (Iz 52,7) . Ešte nepočula celú dobrú zvesť, ale už sa tešila a bola vďačná za jej príchod. Otvoril sa tak pred ňou nový rozmer a perspektíva života. Vstupovala do Božieho kráľovstva. Poznámka evanjelistu o ženách, ktoré nasledovali Ježiša je aj pre nás pozvánkou zanechať svoje istoty a názory o Ježišovi a kľaknúť mu k nohám so slzami pokánia.
© Štefan Novotný 15.6.2013
