16 Tu k nemu ktosi pristúpil a pýtal sa ho: „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ On mu povedal: 17 „Prečo sa ma pýtaš na dobré? Len jeden je dobrý. Ale ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ 18 On sa ho opýtal: „Ktoré?“ Ježiš odpovedal: „Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! 19 Cti otca i matku a milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ 20 Mladík mu povedal: „Toto všetko som zachovával. Čo mi ešte chýba?“ 21 Ježiš mu vravel: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ 22 Keď mladík počul toto slovo, odišiel smutný, lebo mal veľký majetok. 23 A Ježiš povedal svojim učeníkom: „Veru, hovorím vám: Bohatý ťažko vojde do nebeského kráľovstva. 24 Ba hovorím vám: Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“ 25 Keď to učeníci počuli, veľmi sa divili a hovorili: „Kto potom môže byť spasený?“ 26 Ježiš sa na nich zahľadel a povedal im: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu je všetko možné.“ (Mt 19,16-26)
Otázka mladíka smeruje k tomu, čo je medzi dobrými vecami to „naj“. Cieľom je večný život. V židovstve tej doby existovala široká škála Bohu milých skutkov, ktoré sa považovali za „dobré veci“. Ježiš odpovedá základmi zmluvy zo Sinaja: nezabiješ, nescudzoložíš, nepokradneš, nebudeš krivo svedčiť. Sú to príkazy, ktoré upravujú vzťahy medzi ľuďmi a zároveň vyjadrujú, žiadajú minimum: neublížiť, neurobiť zlo a minimum je aj ctiť si rodičov. Tzv. druhú tabuľu Desatora Ježiš zosumarizuje do „milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“. Dobré veci, ktoré vedú do života. Mladík toto všetko dodržiaval a tak sa pýta, čo mu chýba. Jeho otázka vyznieva akoby si chcel potvrdiť svoju dokonalosť.
„Ak chceš byť dokonalý“ v hebrejskej frazeológii možno čítať aj ako „ak máš vážny záujem o dosiahnutie cieľa (večný život)“ (D.H. Stern, The Jewish New Testament, 2001). Ježiš touto vetou uvádza mladíka do perspektívy „urob niečo pre svojich blížnych“. Kým predchádzajúce príkazy kládli minimum, to, čo nasleduje, žiada maximum: urob niečo konkrétne. Ježiš mu navrhuje ísť a rozdať chudobným to, čo má a potom ho nasledovať. Maximum tvoria tri veci: nedržať sa za každú cenu toho čo mám; urobiť konkrétne niečo pre najznevýhodnenejších; a nakoniec nasledovať Ježiša.
Mladík končí pri prvej podmienke: nedržať sa za každú cenu toho, čo mám. V židovstve nebolo určené koľko, kvantita, aké množstvo malo byť dané chudobným či veľkosť daru z prvotín zeme (J. Lightfoot, Commentary on the New Testament from Talmud and Hebraica, 264). Bolo to na darcovi ako sa rozhodne. Sám sa mohol rozhodnúť čo a koľko dá, ale mladík sa stiahol. Ukázalo sa, že nemá až taký záujem o dosiahnutie cieľa. Jeho dokonalosť končila pri tom, čo „nemá robiť“. Pri minime.
Lekcia pre nás, čitateľov, je jasná: sme minimalisti či maximalisti? Hráme sa na „dobrých kresťanov“ či nimi aj naozaj sme? Človek sa môže falošne presviedčať o svojej domnelej dokonalosti tým, že si pripomína, že nezabil, neukradol, nescudzoložil… Nikomu nič zlého neurobil. S nikým nič nemám. Často to počuť aj v spovediach. A stačí to? Naozaj stačí robiť len to, čo musím?
Ak je človek vnímavý zistí, že minimalizmus je zlý. Ničí. Naša nedávna minulosť to dokazuje. Skúste sa zamyslieť nad politikou hrubých čiar: neurobili sme si poriadok so starou dobou a jej ľudia stále mútia vodu, všade. Všade, doslova a do písmena. Pápež František v rozhovore s rabínom Rubinom a novinárkou Ambrogettiovou (Pápež František. Rozhovory s Jorgem Bergogliom, 122-131) veľmi jasne pomenoval veci. Odpustiť zo srdca je vec poškodenej osoby. K odpusteniu však patrí ľútosť a odčinenie. Dovoľte mi citovať: Musím byť ochotný dať odpustenie, a to je účinné iba vtedy, keď ho príjemca môže dostať. A môže ho dostať, len ak oľutuje a chce odčiniť, čo urobil. V opačnom prípade odpustenie zostane – povedané futbalovou terminológiou – v ofsajde…Hovorme vážne. Chcem, aby bolo jasné: spravodlivosť musí konať…súdne konanie proti Alimu Agcovi pokračovalo. Pápež mu odpustil, ale napriek tomu bol odsúdený a zostal vo väzení až do vypršania trestu. (str.125.129.130)
Z rôznych pohnútok, ktoré postupne odkrývajú historici, si slovenská spoločnosť zahrala divadielko. Na druhej strane príklad povojnového Nemecka môže pomôcť. Spojenci totálne rozbombardovali Nemecko, zničili priemysel, infraštruktúru. Položili Nemecko nie že na kolená, ale do hrobu. Nemci sa však z vojny poučili. Dôsledne uplatnili denacifikačné zákony, teda odstránili ľudí starej doby, aby mohli začať nanovo. A začali tvrdo pracovať. Dnes je Nemecko najsilnejšia ekonomika. Všetci závidia Nemcom a tečú im sliny kvôli životnej úrovni, stabilite, sociálnej politike a platom. Ale kto sa zamýšľa nad tým, ako k tomu prišli? Treba to ďalej rozvíjať???
Minimalizmus nebuduje ani spoločnosť, ani ekonomiku, ani kultúru. Nebuduje jednotlivca. Minimalizmus vytvára šialený kruh okolo seba. Všímajte si svoje okolie. Minimalizmus sa prejavuje vo vzťahu k spoločnému dobru, k harmonickému rozvoju. Načo toto či tamto? Urobiť niečo navyše??? Načo? Prejavuje sa otázkami: „a to sa ti chce?“. Ale v tom istom momente ak ide o „mňa“ a moje výhody, vtedy človek urobí všetko. Aj na úkor spoločného dobra. Minimalizmus totiž prezrádza egocentrické myslenie. Já, já, já, jenom já – ako to spieva známy český evergreen. Všetko pre mňa, nič do spoločného, teda len to minimálne nutné.
V duchovnom živote hrozí rovnaké nebezpečenstvo. Ostať na úrovni minima: veď som sa pomodlil. Bol som v chráme. Bol som na spoveď a prijímanie. V piatok mäso nejem. Ako kňaz chodím v reverende… toto všetko je fajn. Ale stačí to? Nie sú toto všetko náhodou prostriedky k tomu, aby sa zmenil môj každodenný, svetský, profánny život k lepšiemu? Nie sú to prostriedky na to, aby sa to božské ukázalo v každodennosti? Dovoľte mi ďalší citát. Tentoraz od známeho kresťanského duchovného vodcu, pustovníka Teofana: pýtaš sa sám seba, či si sa dobre modlil? Nechci poznať hĺbku svojich citov….radšej sa spýtaj seba: lepšie plním Božiu vôľu ako doteraz? Ak áno, tvoja modlitba priniesla ovocie. Ak nie, tvoja modlitba nemá žiadne ovocie. (A. Bloom, Living prayer, London 1966). Božia vôľa je každodenný, profánny, svetský život žitý podľa Božej vízie. A v nej minimalizmus nemá miesta! Viera má konkrétne, hmatateľné, spoločensky a kultúrne rukolapné ovocie. Ako napríklad jezuitské redukcie v niekdajšom Peru.
Takže, ak máš seriózny záujem o dosiahnutie cieľa, neváhaj! Ježiš prisľúbil svoju prítomnosť a pomoc presne takýmto maximalistom!
©róbert jáger, 2013