13 Bdejte, buďte pevní vo viere, vzmužte sa, buďte statoční! 14 Nech sa všetko medzi vami deje v láske. 15 Len vás, bratia, prosím: Poznáte Stefanasov dom, že sú prvotinou Achájska a dali sa do služby svätým, 16 aby ste sa aj vy podriaďovali takýmto a každému, kto spolupracuje a namáha sa. 17 Teším sa prítomnosti Stefanasa, Fortunáta a Achaika, lebo oni doplnili to, čo ste vy nestačili urobiť, 18 osviežili môjho i vášho ducha. Nuž vážte si takýchto. 19 Pozdravujú vás ázijské cirkvi. Veľmi vás pozdravujú v Pánovi Akvila a Priska s cirkvou v ich dome. 20 Pozdravujú vás všetci bratia. Pozdravte sa navzájom svätým bozkom. 21 Môj, Pavlov, vlastnoručný pozdrav. 22 Kto nemá rád Pána, nech je prekliaty! Marana tha! 23 Milosť Pána Ježiša nech je s vami. 24 Moja láska nech je s vami všetkými v Kristovi Ježišovi.
Ku koncu listu apoštol Pavol použil aramejský výraz marana tha – príď Pane (Ježišu)! Je zvláštne počuť aramejčinu v liste, ktorý je adresovaný Grékom a napísaný grécky. Aj vtedy,keď predpokladáme, že medzi veriacimi v Korinte boli aj niektorí Židia. V každom prípade to hovorí o liturgickej praxi rozšírenej z Palestíny do vtedajšieho rímskeho sveta! Je výrazom zápalu, oduševnenia, elánu a prezrádza nádej.
Ak si však vezmeme do úvahy sociálny kontext prvých kresťanov, potom sa človek začuduje nad neskutočnou oduševnenosťou týchto ľudí. Bolo ich málo v porovnaní s okolitým svetom. Prenasledovali ich vlastní, vyháňali nielen zo synagóg, ale siahali im aj na život! Neprešlo veľa času a splnili sa aj Ježišove predpovede o súžení vo veľkom (Lk 21,12-19). Stačí si spomenúť na cisára Nera (64 po Kristovi) a jeho krvilačnosť. A potom na všetky vlny hnevu, zúrivosti, nenávisti počas ďalších desaťročí a storočí… Ale entuziazmus sa nestratil!
Aramejský výraz možno čítať aj inak, v trošku pozmenenej forme maran atha – Pán (Ježiš) prišiel! Neprotirečia si tieto varianty, skôr ukazujú na kresťanskú nádej formulovanú „už a ešte nie úplne“! Keďže semitské jazyky nepoužívajú samohlásky, dvojité čítanie si neprotirečí. Totiž Ježiša my sami, tak ako oni, stále očakávame (marana tha!). Čakáme na jeho druhý slávny príchod. On však zároveň nielen prišiel, ale aj s nami zostáva (Mt 28,20b) až do skončenia vekov (maran atha!). A presne v tom spočíva nádej kresťanov a ich sila! Tu je zdroj entuziazmu, zdroj radosti a odvahy kráčať a budovať! Bdejte, buďte pevní vo viere, vzmužte sa, buďte statoční! Nech sa všetko medzi vami deje v láske! (1 Kor 16, 13-14).
Ježišova prítomnosť medzi nami, skúsenosť tejto prítomnosti robí kresťana silným, radostným, odvážnym, nekompromisným! Sv. Augustín povzbudzuje týmito slovami:
„Lebo „jeho milosťou sme spasení“, ako hovorí Apoštol, „nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval; lebo sme spasení jeho milosťou“. Veď tomu nepredchádzal nejaký dobrý život, ktorý by bol musel on zhora milovať a obdivovať a povedať: Poďme, pomôžme týmto ľuďom, lebo dobre žijú. Náš život sa mu nepáčil, ani sa mu na nás nepáčilo nič, čo sme my robili, ale čo v nás urobil on, to sa mu páčilo. A tak, čo sme urobili my, to zavrhne, čo urobil on, to spasí.
Neboli sme teda dobrí. A zmiloval sa nad nami a poslal svojho Syna, ktorý zomrel nie za dobrých, ale za zlých, nie za spravodlivých, ale za bezbožných. Veď „Kristus zomrel za bezbožných“. A čo nasleduje? „Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci za dobrého by sa azda niekto odhodlal umrieť.“ Možno sa nájde niekto, kto by sa odhodlal umrieť za dobrého. Ale kto okrem Krista by bol ochotný zomrieť za nespravodlivého, za bezbožného, za zločinca? On je taký spravodlivý, že ospravodlivil aj nespravodlivých.
Bratia moji, nemali sme teda nijaké dobré skutky, len samé zlé. A hoci boli skutky ľudí také, jeho milosrdenstvo ľudí neopustilo. Boh poslal svojho Syna, aby nás vykúpil, nie zlatom ani striebrom, ale za cenu vycedenia svojej krvi, ako nepoškvrnený baránok vedený na obetu za poškvrnené ovce — ak vôbec za poškvrnené, a nie za celkom skazené. Dostali sme teda túto milosť. Žime primerane v tej milosti, ktorú sme dostali, aby sme nepáchali krivdu na takej milosti. Taký vynikajúci lekár k nám prišiel a odpustil nám všetky hriechy. Ak chceme opäť chorľavieť, nielenže poškodíme seba, ale aj voči lekárovi budeme nevďační.
Kráčajme teda po jeho cestách, ktoré nám ukázal, najmä po ceste pokory, ktorou sa pre nás stal on sám. Lebo prikázaniami nám ukázal cestu pokory a utrpením nám ju vyšliapal. Aby teda mohlo za nás zomrieť, čo zomrieť nemohlo, „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“. Nesmrteľný vzal na seba smrteľnosť, aby mohol za nás zomrieť a svojou smrťou zabiť našu smrť.
Toto urobil Pán, toto nám daroval. Veľký sa uponížil, ponížený sa dal zabiť, zabitý vstal z mŕtvych a bol povýšený, aby nás mŕtvych nenechal v podsvetí, ale aby pri vzkriesení mŕtvych povýšil v sebe tých, ktorých už povýšil vo viere a vyznaní spravodlivých. Teda pokoru nám dal za cestu. Ak sa jej budeme držať, budeme oslavovať Pána a nie bezdôvodne spievať: „Oslavujeme ťa, Bože, oslavujeme ťa a tvoje meno vzývame.“ (Sv. Augustín, Sermo 23 A, 1-4: CCL 41, 321-323)
Koľko je entuziazmu a oduševnenia v nás????
©Róbert Jáger, 2017
