Tešte sa s Jeruzalemom, jasajte v ňom všetci, čo ho milujete, radujte sa s ním všetci, čo ste nad ním trúchlili. Sajte dosýta z pŕs jeho útechy a pite s rozkošou z pŕs jeho slávy. Lebo takto hovorí Pán: „Hľa, obrátim k nemu pokoj ako rieku, ako rozvodnený potok slávu národov. Budete sať, v náručí vás budú nosiť a na kolenách láskať. Ako keď niekoho utešuje matka, tak vás ja poteším; v Jeruzaleme nájdete útechu. Až to uvidíte, zaraduje sa vám srdce a vaše kosti oživnú ako svieža tráva. Pánova ruka sa ukáže na jeho služobníkoch.“
(Iz 66, 10-14c)
Keď sa človeku nedarí, najviac to s ním prežívajú tí, ktorí ho majú radi. Okolnosti dnešného čítania z poslednej kapitoly Knihy proroka Izaiáša sú podobné. Jeruzalem je pre Izraelitov dôležité mesto a tí, ktorí ho milujú, trúchlia. Prežívajú smútok, lebo sa síce skončilo babylonské zajatie, ľud sa vrátil do svojej krajiny, ale mesto a chrám nie sú obnovené. Mnohí sú sklamaní a unavení. Akú hodnotu má v takýchto situáciách slovo útechy? Objektívne zdanlivo žiadnu, ale subjektívne veľmi veľkú.
Trito-Izaiáš ponúka slovo útechy. „Tešte sa, jasajte, radujte sa!“ – vyzýva. Ako sa dá zistiť, či to nie je len ďalšie falošné mámenie? Utešiteľom nebude človek, ale samotný Boh. V hre je odteraz Božia dôveryhodnosť. „Pánova ruka sa ukáže na jeho služobníkoch.“ Boh zasiahne a daruje mestu pokoj ako rieku a slávu národov ako rozvodnený potok. Obyvatelia Jeruzalema zakúsia ohlásenú Božiu útechu.
Máme tu jedinečný obraz materinskej Božej starostlivosti. Je to starostlivosť bez mnohých slov, ale so silnou prítomnosťou. Zakúsiť Božiu blízkosť je tá najväčšia útecha. Ježiš na kríži zobral na seba každé oddelenie od Boha, ktoré v ľuďoch spôsobil hriech. Prežil opustenosť (porov. Mk 15,34) aby bola takto prekonaná. A nám sa „zaradovalo srdce a naše kosti oživli ako svieža tráva“.
© Jozef Kohut, 6.7.2013
