Pán si vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť.
A povedal im: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!
Choďte! Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov. Nenoste mešec ani kapsu, ani obuv a cestou nikoho nepozdravujte!
Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: ‚Pokoj tomuto domu!‘ Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám. V tom dome potom ostaňte, jedzte a pite, čo majú, lebo robotník si zaslúži svoju mzdu. Neprechádzajte z domu do domu! A keď prídete do niektorého mesta a prijmú vás, jedzte, čo vám predložia, uzdravujte chorých, čo sú v ňom, a povedzte im: ‚Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo.‘
Keď prídete do niektorého mesta a neprijali by vás, vyjdite do jeho ulíc a povedzte: ‚Striasame na vás aj prach, čo sa nám vo vašom meste prilepil na nohy. Ale vedzte, že sa priblížilo Božie kráľovstvo!‘ Hovorím vám, že Sodomčanom bude v onen deň ľahšie ako takému mestu.“ Sedemdesiati dvaja sa vrátili natešení a hovorili: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“
On im povedal: „Videl som satana padať z neba ako blesk. Hľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič vám neuškodí. No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“
(Lk 10,1-12.17-20)
Po tom ako Ježiš vyberá dvanástich a posiela ich s mocou po dvoch ohlasovať radostnú zvesť o príchode Božieho kráľovstva vyvolenému národu (Lk 9,1-6), dostávajú podobné poslanie aj iní sedemdesiati dvaja. Bez ohľadu na to, že niektoré manuskripty sa líšia v počte týchto učeníkov (70 resp. 72), je zrejmé, že ich misia je adresovaná širšiemu publiku ako misia dvanástich. Už zmienka o veľkosti žatvy hovorí, že tu ide o celý svet, teda nielen vyvolený národ. Navyše podľa starozákonnej tradície číslo sedemdesiat symbolizovalo pohanské národy (Gn 10). Okrem toho 36 dvojíc má väčší dosah ako 6 párov ohlasovateľov radostnej zvesti. Čo je však na tomto povolaní a poslaní, ktoré uvádza len Lukáš, najzaujímavejšie je to, že Ježiš ich nezneužíva ako „lacnú pracovnú silu“, ale dáva im šancu, aby ich mená boli zapísané v nebi.
Títo učeníci sú poslaní ako baránkovia, majú prinášať svedectvo o Dobrom Pastierovi, ktorý je mocnejší ako všetci vlci. Do tejto pozície sa v Ježišových časoch dostávali mnohí Židia žijúci v pohanskom prostredí. Ježišove baránky majú prinášať zvesť o Pastierovi svojim spoľahnutím sa na jeho prítomnosť v nich a na jeho nie ich zbrane a prostriedky. Pokoj je prvým svedectvom o Dobrom Pastierovi. Svedectvom o blízkosti Pastiera má byť aj vec prijatia či neprijatia do domu. Prítomnosť Pastiera a jeho kráľovstva presahuje emócie medziľudských vzťahov a hojí prípadné zranenia.
Zdá sa, že sedemdesiati dvaja učeníci zakúsili mimoriadnu silu prítomnosti Dobrého pastiera a jeho „zbraní“, lebo sa tešia z víťazstva nad vlkmi. Ako baránky boli mocnejší než diabolskí vlci. Tešia sa z toho, ako hladný z jedla. Ježiš ich však usmerňuje, aby sa netešili z tejto mimoriadnej hostiny, lež aby sa viac tešili, že už nikdy nebudú hladovať, lebo patria do Otcovej rodiny, sú zapísaní do košiara Dobrého Pastiera.
© Štefan Novotný 6.7.2013
