(2) Celá izraelská pospolitosť šomrala na púšti proti Mojžišovi a Áronovi. (3) Synovia Izraela im vraveli: „Bár by sme boli pomreli Pánovou rukou v egyptskej krajine, keď sme sedávali pri hrncoch mäsa a chleba sme sa mohli najesť dosýta. Prečo ste nás vyviedli na túto púšť? Aby ste celú pospolitosť umorili hladom?“ (4) Pán povedal Mojžišovi: „Hľa, ja vám zošlem chlieb z neba ako dážď. Ľud nech potom vyjde a nech si nazbiera, koľko bude potrebovať na každý deň. Tak ho vyskúšam, či hodlá kráčať podľa môjho zákona, alebo nie. (12) Počul som šomranie synov Izraela. Povedz im: Večer budete jesť mäso a ráno sa nasýtite chlebom. A poznáte, že ja som Pán, váš Boh.“ (13) Keď nastal večer, prileteli prepelice a pokryli tábor. Ráno zasa napadala okolo tábora rosa. (14) Keď pokryla povrch púšte, na zemi sa zjavilo čosi drobné, zrnité ako srieň. (15) Keď to synovia Izraela videli, vzájomne sa vypytovali: „Manhu?“ (čo znamená: „Čo je to?“). Lebo nevedeli, čo to je. Mojžiš im povedal: „To je chlieb, ktorý vám dáva jesť Pán.“
Ex 16,2–4.12–15
Izraeliti vyšli z Egypta, ale veľmi rýchlo stratili zo zreteľa svojho Osloboditeľa. Po prechode cez Červené more šomrali na Mojžiša, lebo už tri dni nemali vodu. Kríza sa vyriešila tak, že Mojžiš v modlitbe volal k Bohu a ten ukázal spôsob, ako uzdraviť horkú vodu nevhodnú na pitie. Následne unavenému ľudu doprial odpočinok pri dvanástich prameňoch v oáze Elim (15,22–27). Naše čítanie z Knihy Exodus ukazuje, čo nasledovalo ďalej.
So zmenšujúcimi sa zásobami jedla rástol strach Izraelitov z budúcnosti a oni opäť šomrali (vv. 2–3). Biblický text sa nezmieňuje, že by im vôbec napadlo prosiť o pomoc Boha. Tentokrát sa však nemodlil ani Mojžiš. Boh ho predbehol a z vlastnej iniciatívy ponúkol východisko; chlieb z neba a prepelice. Izraeliti síce v spomínaných situáciách nevideli Boha, ale Boh neprestal vidieť ich. Príbeh nám ponúka pekné poučenie: Každému sa môže z času na čas stať, že pri modlitbe nie je zameraný na Boha, ale Boh neprestáva byť zameraný na nás. Je pri nás aj vo chvíľach nesústredenosti či samoty a chce nás cez ne previesť.
O manne, ktorú dal Boh Izraelitom na púšti, sa toho v dejinách popísalo veľa. Niektorí autori sa odvolávajú na bežný jav známy v oblasti Sinaja. Ide podľa nich o drobné svetlé guľôčky sladkej chuti vylučované voškami, ktoré Arabi volajú mann (Tiňo, 431). Samotná Biblia takéto prirodzené vysvetlenie výslovne neodmieta, no predsa poukazuje aj na zázračný charakter tohto pokrmu; podľa Knihy Jozue manna prestala až po vstupe do Zasľúbenej zeme počas prvého slávenia Veľkej noci (Joz 5,12). Z toho vyplýva, že sa ňou Izraeliti živili dlhých štyridsať rokov a nie len pri Sinaji.
Naše čítanie sa nepozerá Pánu Bohu na prsty, ale podčiarkuje spoluzodpovednosť Izraelitov. Boh si splnil svoju prácu; daroval chlieb z neba a úlohou ľudu je vychádzať a zbierať ho (v. 4). Manna nie sú rozprávkové pečené holuby, ktoré padajú človeku priamo do úst (Heller, 167). Zbieranie je námaha. Boh takto učí svoj ľud prijímať jeho dary a vážiť si Darcu. Dôležitá je aj poznámka, že manna sa musí zbierať každý deň (v. 4). Nedá sa odložiť do zásoby (vv. 19–20) s výnimkou šabatu (vv. 22–31). Zbieranie na jeden deň je spojené s dôverou, že Boh nezabudne a postará sa o nás aj zajtra.
Manna sa ponúka ako liek s dvojakým účinkom: uzdravuje nostalgiu za minulosťou v Egypte pri hrncoch mäsa a chráni pred strachom zo smrti na púšti v budúcnosti. Podobne účinkuje Ježiš v Eucharistii; jej prijímanie chráni pred útekom do starého otroctva hriechu a dovoľuje hľadieť do budúcnosti s nádejou. To nám umožňuje žiť naplno v prítomnosti. Manna je predobrazom Eucharistie v tom, že odhaľuje, kto je náš Boh a umožňuje nám ho spoznať (v. 12).
Objavujme stopy Božej blízkosti vo svojich životoch a ďakujme za toľké prejavy jeho lásky. Všetkým prajem požehnanú prvú augustovú nedeľu.
Foto: Lenka Molčányiová.
Literatúra:
HELLER, J., Stezka ve skalách (Praha 2006).
TIŇO, J., Exodus (Trnava 2013).
