1 Keď raz stál pri Genezaretskom jazere, tlačil sa naň zástup, lebo chcel počuť Božie slovo. 2 Tu zbadal pri brehu dve lode. Rybári z nich vystúpili a prali si siete. 3 Nastúpil na jednu z lodí, ktorá patrila Šimonovi, a poprosil ho, aby trocha odrazil od brehu. Potom si sadol a z loďky učil zástupy. 4 Keď prestal hovoriť, povedal Šimonovi: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“ 5 Šimon mu odpovedal: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili. Ale na tvoje slovo spustím siete.“ 6 Len čo to urobili, chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali. 7 Preto dali znamenie spoločníkom, čo boli na druhej lodi, aby im prišli pomôcť. Oni prišli a obidve loďky naplnili tak, že sa potápali. 8 Keď to videl Šimon Peter, padol Ježišovi k nohám a povedal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ 9 Hrôza sa totiž zmocnila jeho i všetkých, čo boli s ním, nad úlovkom rýb, ktoré chytili. 10 Takisto aj Zebedejových synov Jakuba a Jána, ktorí boli Šimonovými spoločníkmi. Tu Ježiš povedal Šimonovi: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí.“ 11 A keď pritiahli lode k brehu, opustili všetko a išli za ním.
Zatiahni na hlbinu! – toto Ježišovo slovo (Lk 5,4) sa v dejinách, zvlášť v patristickom období, vysvetľovalo aj symbolicky. Vtedy na brehu galilejského mora Ježiš chcel ukázať, že jeho slovo je silnejšie ako akákoľvek logika. Je silnejšie ako skúsenosť odborníkov, rybárov – celú noc sme lovili a nič! (porov. Lk 5, 5). Ježišovo slovo robí zázraky.
Na ďalšom stupni významu, na symbolickom, Ježišovo slovo vyzýva nezostať na povrchu. Zoči voči intelektuálnej plytkosti a zlomyseľnosti niektorých segmentov našej európskej spoločnosti sa právom pýtame kde by sme mali zatiahnuť na hlbinu? V akej oblasti. Samozrejme je nesmierne dôležité nezostať plytkými intelektuálne typu „jednodňová zygota nie je človek“ ( http://komentare.hnonline.sk/komentare-hn-152/boh-proti-biskupom-916339), keď základný biologický fakt je ten, že zygota má plnú chromozómovú výbavu a je teda geneticky už kompletným človek, ktorý sa bude ďalej na základe tohto „genetického programu“ vyvíjať. Je dôležité poznať biologickú pravdu a hovoriť o nej. Len pre zaujímavosť uvádzam názor intelektuálnej zrelosti (https://dennikn.sk/blog/problem-cervenej-ryby-a-problem-ludskej-bytosti )
Ale ešte viac ako intelektuálna úroveň by nás mala „znepokojovať“ naša duchovná úroveň, zrelosť duchovného života. A tu treba začať ťahať na hlbinu. Intelektuálna bude len nadstavba. Zrelosť duchovného života, hlbina duchovného života, nie je nič iné ako môj osobný vzťah s Ježišom. Alebo ešte hlbšie, osobné a existenciálne priľnutie k nemu. Veľmi trefne to vyjadril ktosi na príklade kačiatka. Kačiatko sa po narodení hneď pripojí k prvej pohyblivej bytosti na okolí. Zvyčajne je to mama – kačka, ktorú bude kačiatko odteraz nasledovať kamkoľvek pôjde a tak sa naučí nielen žiť ale aj prežiť. Odborníci tomu hovoria priľnutie, priviazanie sa. Avšak tak ako kačka aj človek sa môže „priviazať“ k niečomu alebo niekomu inému. Kačka napríklad k človeku, ak nieto mamky – kačky. A tu je tá podstatná otázka pre kresťana. Ku komu sa priviažem, priľnem vo svojom každodennom rozhodovaní? Od koho sa budem učiť žiť a prežiť????
Mnohí vyčítajú kresťanom povrchnosť a schizofréniu v duchovnom živote. Nežijú to, čo vyznávajú. Mimochodom toto bol aj impulz pre Mohameda zatiahnuť na hlbinu a nezostať na povrchu ako židia a kresťania jeho doby. Je úplne iná vec kam sa dostal. Ide o impulz, ktorý mu svojou povrchnosťou a schizofréniou dali ľudia Knihy (židia a kresťania).
Ako a kde teda zatiahnuť na hlbinu? Jedna oblasť je vďačnosť Bohu za to, čo robí v mojom živote. Nie povrchne a všeobecne. Často zabúdame na jeho trpezlivosť a milosrdenstvo, ktoré nám preukazuje. Pomôcť nám môže práve 102. žalm, ktorý sa modlievame aj na utierni.
Dobroreč, duša moja, Pánovi a nezabúdaj na jeho dobrodenia… Nevyčíta nám ustavične naše chyby, ani sa nehnevá naveky. Nezaobchodí s nami podľa našich hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí. (Ž 102,2.9-10)
Boh naozaj nechodí s palicou a netresce, nebije. Ak sa človek zastaví a pozrie sa na seba samého iste ľahko a veľmi jasne zistí, že nie je dokonalý. Nie je len slabý, ale mnohokrát sme aj zlomyseľní, leniví, neprajní… nie raz konáme v hneve a v závisti. Mnohokrát sme urobili vedome zlo. Mnohokrát sme boli vedome povrchní. Či nemám nič na rováši??? Vyhľadanie a pomenovanie našich hriechov a uvedomenie si Božej trpezlivosti je tým prvým krokom k vďačnosti! Lebo ako je vzdialený východ od západu, tak vzďaľuje od nás našu neprávosť. Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva (Ž 102,12-13). Vskutku vzďaľuje od nás naše hriechy. Preto je nesmierne dôležité nezabúdať na vlastné hriechy, konkretizovať ich, a ďakovať za jeho milosrdenstvo. Deň, čo deň.
Človeka to robí pokorným. Čím viac žije tento štýl, o to viac sa stáva vnímavým aj na iných. Lebo aj iným Pán prejavuje svoju trpezlivosť. A tak kto som ja, aby som nechcel odpustiť a byť trpezlivý nie sedem krát, ale sedemdesiatsedem krát (porov. Mt 18,21-22)???!!! Zároveň rastie v nás túžba robiť veci ľudskejšie, spravodlivejšie, poctivejšie. Ozajstná, zrelá vďačnosť totiž otvára oči a srdce a človek zbadá, že Ježiš je tu. So mnou. Pri mne. Kráča so mnou.
A tak sa dostaneme naspäť k realite našich dní. V nich totiž budeme vedieť hovoriť o vlastnej skúsenosti s Bohom namiesto odsudzovania iných a moralizovania. Staneme sa konkrétnejšími vo vlastnom svedectve a vyhneme sa všeobecným frázam. Toto viac priťahuje ku Kristovi.
Dokážeme sa postaviť na stranu prenasledovaných, marginalizovaných, utekajúcich hneď a jasne! A nie až potom, keď sa ozve pápež František! Vďaka tým, čo to urobili hneď a nečakali na žiadne vonkajšie impulzy. Vďaka tým, čo neprekrúcajú Písma a nevyberajú si len to, čo im vyhovuje! Samozrejme, tento postoj nebude len emotívny. Ale vyvážený: srdce i rozum. Stačí si spomenúť na projekt Rafael (http://www.charita.sk/stranky/pomoc-migrantom). Ak žijeme vďačnosť, budeme schopní viesť aj dialóg. Dialóg konštruktívny. Na kultúrnej, ekonomickej, politickej i duchovnej úrovni.
Tak ku komu priľnem? Od koho sa budem učiť žiť a prežiť??? Je čas zatiahnuť na hlbinu!
Dobroreč, duša moja, Pánovi a celé moje vnútro jeho menu svätému. 2 Dobroreč, duša moja, Pánovi a nezabúdaj na jeho dobrodenia. 3 Veď on ti odpúšťa všetky neprávosti, on lieči všetky tvoje neduhy; 4 on vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou; 5 on naplňuje dobrodeniami tvoje roky, preto sa ti mladosť obnovuje ako orlovi. 6 Pán koná spravodlivo a prisudzuje právo všetkým utláčaným. 7 Mojžišovi zjavil svoje cesty a synom Izraela svoje skutky. 8 Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne. 9 Nevyčíta nám ustavične naše chyby, ani sa nehnevá naveky. 10 Nezaobchodí s nami podľa našich hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí. 11 Lebo ako vysoko je nebo od zeme, také veľké je jeho zľutovanie voči tým, čo sa ho boja.12 Ako je vzdialený východ od západu, tak vzďaľuje od nás našu neprávosť. 13 Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja. 14 Veď on dobre vie, z čoho sme stvorení; pamätá, že sme iba prach. 15 Ako tráva sú dni človeka, odkvitá sťa poľný kvet. 16 Ledva ho vietor oveje, už ho niet, nezostane po ňom ani stopa. 17 No milosrdenstvo Pánovo je od večnosti až na večnosť voči tým, čo sa ho boja a jeho spravodlivosť chráni ich detné deti, 18 tie, čo zachovávajú jeho zmluvu, čo pamätajú na jeho prikázania a plnia ich. 19 Pán si pripravil trón v nebesiach; kraľuje a panuje nad všetkými. 20Dobrorečte Pánovi, všetci jeho anjeli, udatní hrdinovia, čo počúvate na jeho slová a plníte jeho príkazy.21 Dobrorečte Pánovi, všetky jeho zástupy, jeho služobníci, čo jeho vôľu plníte. 22 Dobrorečte Pánovi, všetky jeho diela, všade, kde on panuje. Dobroreč, duša moja, Pánovi. (Ž 102)
© Róbert Jáger, 2015
