Pán mi povedal: „Ty si môj služobník, Izrael, na tebe ukážem svoju slávu.“ A teraz hovorí Pán, ten, čo si ma utváral za služobníka už v matkinom lone, aby som priviedol k nemu Jakuba a Izraela okolo neho zhromaždil; tak som bol poctený v očiach Pána a môj Boh sa mi stal silou. Povedal: „To je málo, že si môj služobník, aby si obnovil Jakubove kmene a naspäť priviedol zvyšok Izraela. Urobím ťa svetlom národov, aby moja spása siahala až do končín zeme.“
(Iz 49, 3. 5-6)
U Deutero-Izaiáša nachádzame štyri piesne o Pánovom služobníkovi. Nedeľné čítanie nám ponúka časť druhej z nich. V centre je úloha služobníka: priviesť Boží ľud Izrael späť k Pánovi (49,5). Ale v úvode aj závere piesne sa spomínajú ďaleké národy (49,1), resp. pohania (49,6). Božia spása sa neobmedzuje len na Izrael, prekračuje jeho hranice a zasahuje celú zem.
Už v prvej piesni o Pánovom služobníkovi sa spomínajú okrem Izraela aj pohania a služobník má byť ich svetlom (42,6). Táto druhá pieseň ukazuje aj neúspech služobníka vyjadrený slovami: „darmo som pracoval…“(49,4a). Odpoveď na neúspech ponúka Izaiáš pri opise nového neba a novej zeme: „nebudú sa nadarmo ustávať… veď sú požehnaný rod od Pána.“ (65,23)
Dôležité je, že Boh sa chce osláviť skrze svojho služobníka. Pri pohľade na služobníka bude možné vidieť Božiu slávu. Keď starec Simeon v úvode evanjelia podľa Lukáša vidí dieťa Ježiša, oslavuje Boha slovami, ktoré nápadne pripomínajú náš text: „lebo moje oči uvideli tvoju spásu… svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ (Lk 2,30.32)
© Jozef Kohut, 19.1.2014
(foto: Alena Hegenbartová)
