18 Keď raz kráčal popri Galilejskom mori, videl dvoch bratov, Šimona, ktorý sa volá Peter, a jeho brata Ondreja, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. 19 I povedal im: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ 20 Oni hneď zanechali siete a išli za ním. 21 Ako šiel odtiaľ ďalej, videl iných dvoch bratov, Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána, ako na lodi so svojím otcom Zebedejom opravujú siete; aj ich povolal. 22 Oni hneď zanechali loď i svojho otca a išli za ním. 23 A Ježiš chodil po celej Galilei, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľudom. (Mt 4,18-23)
Byzantská liturgia nám predkladá po Zoslaní Svätého Ducha a nedeli Všetkých svätých čítanie, v ktorom Ježiš povoláva prvých učeníkov – Petra, Ondreja, Jakuba a Jána (v. 18-20). Výber evanjeliovej state na meditáciu nie je náhodný. Reťazenie udalostí má svoju logiku. Ježiš vystúpil na kríž, aby svoj život obetoval ako výkupné za mnohých (hebr. mnohí – všetci), na tretí deň vstal z mŕtvych (porov. Mt 20,28; Mk 10,33-34). Svoje vzkriesenie dokazuje ako realitu počas 40 dní, keď sa zjavuje učeníkom (ApSk 1,3), potom im prikáže čakať na Utešiteľa (Lk 24,49). Po sviatku Zoslania Svätého Ducha, kedy vnímame zmenu u bojazlivých učeníkov, naša pozornosť sa sústredí na tých, ktorí prijali Ježišovo pozvanie: na všetkých svätých. A tak ďalší logický krok je pozvanie adresované nám, tebe i mne. O tomto je dnešná nedeľa, druhá po Zoslaní. Zázrak Turíc pokračuje, musí pokračovať. Veď máme byť svedkami jeho vzkriesenia (Lk 24,48). Pozeráme sa na prvých rybárov, ktorých povolal a oni šli za ním. Pripomína sa nám takto naše vlastné povolanie kráčať s Ježišom a nasledovať jeho cestu. Sv. otec František v úvode k exhortácii o svätosti cituje list Efezanom ako dôvod a príčinu nasledovania: Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske (Ef 1,4). Celé nasledujúce obdobie, obdobie po Zoslaní Svätého Ducha, je cestou stávania sa svätým.
Na začiatku cesty je dobré si povedať, čo je potrebné a možno najpotrebnejšie k tomu, aby sme sa svätými mohli stať. Niečo, čo stojí ešte pred samotným vykročením!
Známy rečník a pastor John Maxwell vyše 50 rokov venuje svoj čas a energiu formácii dobrých lídrov, povzbudzuje k osobnostnému rastu jednotlivca a sprevádza mnohých na ceste dozrievania, zmeny, rozvinutia potenciálu človeka. Keď sa ho na jednej konferencii pýtali ako robí nábor nových spolupracovníkov, dal prekvapivú odpoveď. Držím sa jediného pravidla: nerobím nábor. Jednoducho nerobím nábor, nerobím výberové konania. Prestal to robiť, lebo ako sám priznáva, bol príliš dôverčivý, príliš optimistický. V tejto veci bol na hranici naivity. Hoci vyskakovali červené svetielka pri pohovore, vždy si nahováral „môžem mu pomôcť zlepšiť sa, spolu to dáme“. A to prinieslo aj svoje neblahé ovocie. Túto prácu musí robiť niekto, kto to naozaj vie robiť, kto má profesionálne skeptickejšie postoje pri preverovaní. Keď to prestal robiť a odovzdal tento job profíkovi, jeho tím sa posunul o niekoľko levelov vyššie. Na spomínanej konferencii manažéri neboli nejako nadšení touto odpoveďou. Ale keď im vysvetlil svoje dôvody, ocenili jeho úprimnosť a to, že pozná svoje limity, slabosti a „hriechy“.
A toto je presne to najdôležitejšie pred samotným vykročením. Ba priam musí byť súčasťou odpovede na Ježišovo pozvanie. Nie v zmysle „som nehodný, lebo mám toľko hriechov a slabostí… a teda nejdem“. Nie! Práve naopak! Pozri Ježiš, toto sú moje slabosti a hriechy, ktoré má budú brzdiť v slobodnom kráčaní za Tebou!!! Bez Teba to nedám! Táto zdravá autokritika je to, čo Ježiš naozaj chce. On potom dá odpoveď, ktorú dal Pavlovi: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ (2 Kor 12,9).
Ježišova sila sa prejaví v mojej nedostatočnosti, slabosti, v mojich opakovaných pádoch. Apoštol Pavol je toho dôkazom. Prosil Pána, aby ho zbavil ostňa, ktorý ho trápil a ustavične pripomínal slabosti (2 Kor 12,7). Satan totiž znamená žalobca; ten, čo obviňuje; ten, čo pripomína hriechy. Ježiš ho nezbavil jeho slabostí, ale pomáhal mu ustavične vstávať a kráčať ďalej. Pavol mohol kráčať za Ježišom, lebo poznal svoje vlastné limity a slabosti. To ho viedlo k dôvere v Ježiša, k spoliehaniu sa na Neho, k zverovaniu svojich túžob, plánov a predstáv Ježišovi. Poznať vlastné limity, slabosti a hriechy, je prvý princíp úspešného, nielen duchovného rastu.
Preto dnešná nedeľa je dňoch konštruktívnej sebareflexie a odovzdania sa Ježišovi, aby som mohol skutočne a nielen virtuálne, vo fantázii či v predstave vykročiť. Je časom, kedy je nutné prosiť spolu so Šalamúnom o srdce, ktoré dokáže rozlišovať: Daj teda svojmu sluhovi srdce pozorné, aby …rozlišovalo medzi dobrým a zlým. (2 Kral 3, 9).
©Róbert Jáger, 2018
