18 Keď raz kráčal popri Galilejskom mori, videl dvoch bratov, Šimona, ktorý sa volá Peter, a jeho brata Ondreja, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. 19 I povedal im: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ 20 Oni hneď zanechali siete a išli za ním. 21 Ako šiel odtiaľ ďalej, videl iných dvoch bratov, Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána, ako na lodi so svojím otcom Zebedejom opravujú siete; aj ich povolal. 22 Oni hneď zanechali loď i svojho otca a išli za ním. 23 A Ježiš chodil po celej Galilei, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľudom. 24 Povesť o ňom sa rozniesla po celej Sýrii. Prinášali k nemu všetkých chorých, postihnutých rozličnými neduhmi a trápením, posadnutých zlými duchmi, námesačníkov a ochrnutých, a on ich uzdravoval. (Mt 4,18-24)
Dnešné evanjelium nám ukazuje Ježiša, ktorý kráčajúc popri Galilejskom jazere pozýva rybárov, aby ho nasledovali. Dáva im aj dôvod: ja z vás urobím rybárov ľudí. Rozprávanie pokračuje Ježišom. Chodí, ohlasuje, uzdravuje. S učeníkmi sa nedeje nič. Nepočujeme, že by mu pomáhali. Ak sa začítame ďalej do evanjelia, učeníci nezohrávajú žiadnu „dôležitú“ rolu. Z naratívneho pohľadu by tam ani nemuseli byť. Rozprávanie by malo zmysel aj bez nich. Načo sú tam?
Skutočný dôvod vytuší pozorný čitateľ. Má dojem, že ho majú skúmať, vidieť, pozorovať. Marek to pomenuje presne. Ježiš si vyvolil učeníkov, aby boli s ním (Mk 3,13-14). Toto je skutočný dôvod prečo si Ježiš hľadá učeníkov. Aby boli s ním – nie kvôli samote, alebo kvôli akémusi klišé. Byť s ním im otvorí oči, aby videli „ako“ ďalej. A zároveň, aby pochopili „ako nie“.
Učeníci sa stávajú dôležitým osobami, ktoré práve svojím mlčaním, „naratívnym tichom“ – tým, že sú a existujú ako by v pozadí – pozývajú čitateľa, aby zaujal ich pozíciu. Teda, aby bol s Ježišom a všímal si Ježiša.
Byť s Ježišom však neznamená „byť u neho zamestnaný“ a po šichte odchod domov. Učeníci v antike zostávali so svojím majstrom, aby spolu s ním prežívali všetky momenty dňa: modlitba, práca, odpočinok i zábava. Samotné vyučovanie nasledovalo až po čase spoločného života, práce. Až keď videli „ako žije“ začal im vysvetľovať „prečo“ žije takto. Po praxi nasledovala teológia.
Celé rozprávanie nám dáva nasledujúce impulzy a pozýva nás žiť ich:
Byť s Ježišom – existenciálne, ako osoba sa približuje deň čo deň k druhej osobe, aby ju spoznávala. Čo všetko urobím, aby ma druhý spoznal?
– Oslovím
– Rozprávam mu o sebe
– Počúvam ho, v našom prípade čítajúc Slovo počúvam samotného Ježiša
– Kladiem otázky a čakám odpovede
– Pamätám si slová, ktoré mi povedal
– Postoj otvorenosti a úprimnosti
Byť s Ježišom, aby som si osvojoval jeho štýl – pozorovanie Ježiša nemá iný zmysel. Pavol viackrát vyzýva kresťanov: napodobňujte ma, ako ja napodobňuje Krista! (porov. 1 Kor 4 ,16; 1 Kor 11,1) Ako milované deti napodobňujte Boha! (Ef 5,1).
Najprv žiť a potom kázať! – vo vzťahu k ostatnému svetu, ak nechceme zlyhať a vyjsť na smiech, stále naše slovo musí predchádzať poctivý život. Ináč sa nedá. Pápež František často podčiarkuje, že život kresťanov je prvé ohlasovanie. A keď sa pýtame na kde, odpoveď je dvojaká. Nielen uprostred spoločenstva veriacich, Cirkvi, tam, kde všetci rovnako zmýšľajú. Ale aj vonku, mimo múrov bezpečného spoločenstva. Napr. sociálna oblasť. Príjmu Slováci utečencov?
Môže sa zdať, že je to banalita, s ktorou sa veľmi netreba trápiť. Práve naopak. V tomto sa ukáže, či sme kresťania a či sa tak len voláme. Akoby sme už zabudli na roky, keď sme utekali my, naši otcovia…a nemyslím na začiatok minulého storočia a do Ameriky. Myslím na roky komunizmu. Na Západe nám vtedy otvorili náruč….a my? Iste, prídu i tí, ktorí argumentujú veľmi logicky prečo to neurobiť. Ale mňa netrápia komunisti, s ktorí tu ostali. Ani neoliberáli, ktorí zbohatli a nevidia si ďalej od nosa. Mňa zaujímajú kresťania. A nielen mňa, ale aj okolitý svet.
Anonymný autor z III. storočia po Kristovi píše takto: Kresťan je ten, kto imituje Kristov životný štýl. Byť kresťanom znamená byť spravodlivým, dobrým. Byť osobnosťou, ktorú charakterizuje integrita, celistvosť. V jeho srdci sa nenachádza zloba, ale dobro a srdečnosť. Nedovolí, aby bol chudobný utláčaný. Podá ruku núdznemu, plače s plačúcim, prežíva jeho bolesť…všetkým otvára svoj dom, pred nikým ho nezatvorí a príjme bedára k svojmu stolu. (L´ora dell´Ascolto, Anno I – Tempo ordinario, Piemme, 388)
Učeníci sú pozvaní – a spolu s nimi aj ty, čo čítaš tieto riadky – k tomu, aby boli s Ježišom. Aby si ho všímali a videli ako ďalej. Nechajme sa pozvať a všímajme si ho. Kto hovorí, že ostáva v ňom, má aj sám žiť, ako žil on. (1 Jn 2,6)
róbert jáger, 2015
