Kvôli Sionu neutíchnem, kvôli Jeruzalemu nebudem mať pokoja, kým nezažiari ako svetlo jeho spravodlivosť, kým sa jeho spása nerozhorí ako fakľa. Potom národy uvidia tvoju spravodlivosť a všetci králi tvoju slávu a budú ťa volať novým menom, ktoré určia Pánove ústa. Budeš žiarivou korunou v Pánovej ruke, kráľovským vencom v ruke svojho Boha. Nebudú ťa viac volať Opustená a tvoju krajinu nenazvú viac Osamelá. Ale budú ťa volať Moja potecha a tvoju krajinu Nevesta. Pretože Pán si ťa obľúbil a tvoja krajina dostane manžela. Ako sa junák snúbi s pannou, tak si ťa vezmú tvoji synovia, a ako ženích má radosť z nevesty, tak z teba bude mať radosť tvoj Boh.
(Iz 62,1-5)
„Neutíchnem, nebudem mať pokoja, kým…“ Slová zo začiatku prvého čítania na druhú nedeľu v období cez rok vyznievajú príliš trúfalo, ak ich autorom je človek. Iba že by ich hovoril z Božieho vnuknutia (príkazu), v tom prípade by boli výrazom prorockej poslušnosti a dôvery Bohu. My ich môžeme čítať ako Božiu priamu reč, ktorá chce povedať, ako vytrvalo sa zasadzuje Pán za svojich vyvolených. Trito-Izaiáš píše do ťažkej doby po návrate z Babylonského exilu, kedy nič nenasvedčuje tomu, že Jeruzalem a chrám budú obnovené. Za povšimnutie stojí, že proroci v časoch materiálneho blahobytu a morálneho úpadku predpovedajú nešťastie a v časoch útlaku prichádzajú s posolstvami nádeje.
V čítaní ide o vieru Izraela, že posledné slovo nebude mať opustenosť, osamelosť (aj keď ich sila sa nesmie podceniť). Posledné slovo si vyhradzuje Božia „tvrdohlavosť“ (neutíchnem, nebudem mať pokoja). Mesto zažiari a rozhorí sa, hoci ešte leží v ruinách. V konečnom dôsledku je v hre vernosť Boha svojim prísľubom. On si vyvolil mesto Jeruzalem a vrch Sion za svoj príbytok. Tento dôverný vzťah sa vyjadruje obrazom mesta ako žiarivej koruny a kráľovského venca, ktoré drží Boh v ruke a použitím viacerých svadobných výrazov.
Používa sa tu tiež personifikácia, neživému predmetu sa dávajú vlastnosti človeka. Sion je predstavený ako živá osoba. Akoby sme medzi riadkami čítali známe latinské príslovie Dum spiro spero – Kým dýcham, dúfam, resp. povedané dnešným jazykom – Nádej zomiera posledná. Sion ešte stále žije a netreba sa vzdávať nádeje na jeho obnovu. Zmenu naznačuje nové meno, ktoré mu dáva Boh. Najprv je iba ohlásené, a aby sa vytvorilo napätie uvádza sa ešte doterajšie pochmúrne pomenovanie Opustená. Hneď v tom istom verši sa však objavuje aj nový názov Moja potecha.
Jeruzalem a Sion boli a sú pre Židov veľmi dôležité. V nich ako v zrkadle vnímajú svoj vlastný údel. História a súčasnosť mesta ukazujú, že Izaiášovo proroctvo z tohto pohľadu stále čaká na splnenie. My kresťania vyznávame, že proroctvá sa splnili a Boh sa nás ujal vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi (Lk 1,54). Našou úlohou je žiť spravodlivo (Jer 62,2) a tak zjavovať okolitému svetu Božiu slávu (Jer 62,2), ktorá je znakom jeho prítomnosti medzi nami.
© Jozef Kohut, 17.1.2013
2. nedeľa rok C – komentár k prvému čítaniu Iz 62,1-5
