2. nedeľa rok C – pohľad psychológa

V nedeľnom evanjeliu sa nám ponúka známy obraz premenenia vody na víno v Káne Galilejskej. Ježiš na naliehanie svojej matky vykonáva prvý zázrak. Pri tomto úryvku ma vždy napadne to naše klasické: „Vodu káže, víno pije“. Práve tomuto by som sa chcel dnes venovať, aj keď to možno až tak nesúvisí s hlavnou témou.
Čo vlastne znamená, že vodu káže, víno pije? Človek, ktorý „vodu“ pije je klasickým prípadom človeka s dvoma tvárami. Jedná tvár je tá, ktorá je typická jeho prirodzenosti, takto vystupuje v súkromí, možno pred svojimi najbližšími alebo iba sám pred sebou. Je to taký človek, ak by som to mal pomenovať inak, bez pretvárky. So svojimi silnými, ale aj slabými stránkami. Lenže ako náhle sa dostáva do spoločnosti a do iného sociálneho prostredia, oblieka si na seba masku, pod ktorú sa snaží skryť hlavne svoje slabosti a snaží sa zo svojej pravej osobnosti odhaliť čo najmenej. Prezentuje sa ako sebavedomý človek, ktorý môže dávať druhým rady, ako sa správať, ako žiť a poúča ich o tom čo sa môže a čo nie. Otázkou je, či je to aj v zhode s osobnosťou, ktorá sa prezentuje na verejnosti a s osobnosťou, ktorá je vlastná danému človeku. Práve tu sa dostávame už k nášmu „vínu“. Ak nie je v zhode, alebo odborne v kongruencii, to čo vypovedám o sebe a tiež aj to o čom druhých poúčam, s tým čo vlastne robím dochádza k nesúladu. Čím viac sa tento nesúlad prehlbuje, čím viac je rozdiel medzi prezentovanou tvárou človeka a skutočnou, tým viac sa, ako keby osobnosť zdvojovala. Môže to vyústiť až k existencionálnej kríze, kedy sa mi do hlavy dostane otázka: „Kto vlastne som?“
Možno aj my sa niekedy stretneme s takými „dvojtvárami“ a niekedy sme aj my práve takými dvojtvárami. Druhých poučujeme čo je správne, čo sa môže – čo sa nemôže a svojimi skutkami konáme úplný opak. Deti učíme v duchu kresťanskej náuky, milovať svojich blížnych a s vlastným susedom sa ani nepozdravíme. Učíme ich chodiť na spoveď a sami sa na nej objavíme raz ročne. Dospievajúcim vysvetľujeme, aké je škodlivé fajčiť a sami máme problém prestať, podobne je to aj s alkoholom. Ľudí poučujeme, aby boli čestnými a sami ideme, ako sa hovorí, cez mŕtvoly. Skúsme teda robiť a správať sa podľa toho, čo druhých učíme ako druhých poučujeme a nie iba o tom rozprávať. Okrem rozdvojenia osobnosti sa môže stať, že nás naše okolie a spoločnosť prekukne a tým aj utrpí naša povesť.
Niektorý rodičia mojich klientov sa čudujú, prečo keď ich deti niečo zle urobia, neprídu za nimi a neospravedlnia sa im. Moja prvá otázka je, či ste ich k tomu učili. Ak je odpoveď áno, nasleduje druhá otázka: A vy keď niečo spravíte ospravedlníte sa (napr. manželovi a pod.). Ak je odpoveď nie, tak sa nie je potom čo čudovať, že to nespraví ani vaše dieťa, keď to u rodičov nevidí. Pozná len teóriu a nemá prax. Skúsme sa práve týmto nezhodám vyvarovať.
© Mgr. Peter Chomjak, 19.1.2013