Ježiš vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba a vystúpil na vrch modliť sa. Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou. A hľa, rozprávali sa s ním dvaja mužovia – boli to Mojžiš a Eliáš. Zjavili sa v sláve a hovorili o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme. Petra a tých, čo boli s ním, premohol spánok. A keď sa prebudili, videli jeho slávu a tých dvoch mužov, čo s ním stáli. Keď od neho odchádzali, povedal Peter Ježišovi: „Učiteľ, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Nevedel, čo hovorí. Kým toto hovoril, utvoril sa oblak a zahalil ich. Keď vstúpili do oblaku, zmocnil sa ich strach. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!“ A kým hlas doznel, ostal Ježiš sám. Oni zmĺkli a v tých dňoch nehovorili nikomu o tom, čo videli.
(Lk 9,28-36)
Evanjelista Lukáš, keď opisuje udalosť na hore premenenia, dáva ju celú do rámca modlitby. Ježiš vystupuje na vrch s troma vybranými učeníkmi, aby sa tam modlil. Podobným spôsobom je opísaný v Lukášovom evanjeliu aj Ježišov krst v Jordáne, kedy pri Ježišovej modlitbe sa nad ním dejú nadprirodzené veci a zaznieva Boží hlas zjavujúci Ježišovu totožnosť (Lk 3,21-22). Zmena Ježišovho zovňajšku sa deje práve počas modlitby. Jeho tvár sa mení a jeho odev žiari belobou.
Na tomto mieste sa pripomínajú viaceré state Starého zákona. Jednou je modlitba Mojžiša, jeho rozhovor s Bohom, po ktorom jeho tvár žiari: „Keď Mojžiš zostupoval z vrchu – dve tabule zákona mal Mojžiš v rukách, keď zostupoval z vrchu –, Mojžiš nevedel, že mu žiari tvár od rozhovoru, ktorý s ním mal. Keď Áron a Izraeliti videli, že Mojžišovi žiari tvár, báli sa k nemu priblížiť.“ (Ex 34,29-30). Druhou staťou je videnie sediaceho na tróne v knihe proroka Daniela: „Pozeral som sa kým postavili tróny a zasadol Starec dní; jeho rúcho bolo biele ako sneh a vlasy na jeho hlave boli ako čistučká vlna; jeho trón bol plameň ohňa a jeho kolesá blčiaci oheň.(…) Videl som v nočnom videní a hľa, v oblakoch neba prichádzal ktosi ako Syn človeka; prišiel až k Starcovi dní, priviedli ho pred neho. A jemu bola odovzdaná vláda a kráľovstvo, takže jemu slúžili všetky národy, kmene a nárečia; jeho vláda je vláda večná, ktorá nezaniká, a jeho kráľovstvo, ktoré nezahynie.“ (Dan 7,9-14).
Postavy Mojžiša a Eliáša tu predstavujú Zákon a Prorokov – dve hlavné časti nášho Starého zákona – ktorí dosvedčujú identitu Ježiša. Je zaujímavé, že sa spolu s Ježišom rozprávajú o jeho odchode (gr. exodos), ktorý sa má uskutočniť v Jeruzaleme. Obidvaja – Mojžiš a Eliáš – odišli zo sveta tajomným spôsobom: Mojžiš po mimoriadnom videní prisľúbenej zeme (Dt 34,1-6) a Eliáš na ohnivom voze (2 Kr 2,11). Čo je zaujímavé – ani u jedného sa hrob nezachoval. Je tu veľmi jemná narážka na mimoriadnosť a exkluzivitu Ježišovho odchodu: nielen jeho smrti a zmŕtvychvstania, ale aj nanebovstúpenia.
Petrova snaha postaviť tri stánky odráža jeho túžbu zafixovať tento mimoriadny okamih. Sám ho však nechápe, nevie čo hovorí. Ten, čo má k tomu niečo povedať, hovorí z oblaku Božej slávy a zdôrazňuje exkluzivitu a neopakovateľnú výnimočnosť Ježiša v porovnaní s Mojžišom a Eliášom. Peter a Zebedejovci sú tu upozornení, že nemôžu dávať Ježiša na jednu rovinu s najväčšími prorokmi. On je viac než prorok.
© Štefan Novotný 22.2.2013
2. pôstna nedeľa C – slovo k evanjeliu Lk 9,28-36
