Pán povedal Abramovi: „Odíď zo svojej krajiny, od svojich príbuzných a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ a požehnám ťa, oslávim tvoje meno a budeš požehnaním. Požehnám tých, čo ťa budú žehnať, a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať. V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme.“ A Abram odišiel, ako mu rozkázal Pán.
(Gn 12, 1-4a)
Prvých jedenásť kapitol Knihy Genezis sa označuje termínom protohistória, resp. predhistória. Ich obsahom sú staré tradície o prahistórii ľudstva. Naším čítaním z druhej pôstnej nedele sa začína biblická história, konkrétne obdobe patriarchov. Abrahám je prvý, kto počuje Boží hlas. Boží príkaz „odísť“ je spojený s Božím prisľúbením. Nemáme tu uvedené žiadne Abrahámove slová, no hovoria zaňho skutky.
Abraháma Pán posiela na nové, zatiaľ ešte neznáme miesto. Abrahámova poslušnosť (kontrastuje s neposlušnosťou v Gn 3) sa ukáže v plnej kráse, keď si uvedomíme, čo v dávnej dobe znamenalo odísť „zo svojej krajiny, od svojich príbuzných a z domu svojho otca“. Dnes si vieme všetko pozrieť na internete, pomáha nám navigácia. Vtedy sa išlo z istoty do neistoty, zo známeho do neznámeho, z vlastného do cudzieho.
Cesta, na ktorú sa Abrahám vydáva je púťou viery. Jediné, na čo sa môže spoľahnúť je Pánovo slovo. Začiatok jeho putovania je spojený s požehnaním. Boh ho požehná a požehná aj tých, čo mu budú žehnať. On sám bude požehnaním a v ňom budú požehnané všetky pokolenia zeme. Aj na začiatku ľudstva ako takého je podľa Svätého písma požehnanie (porov. Gn 1,28).
Boh žiada Abraháma, aby zanechal svoje istoty. Zostáva mu „iba“ poslušnosť Bohu. Aj Ježišovým učeníkom zostáva „iba“ poslušnosť Ježišovi, jeho slovu (Mt 17,5). On sám vo všetkom dôveruje Otcovi a jeho poslušnosť je požehnaním (porov. Rim 5,19).
© Jozef Kohut, 14.3.2014
(foto: Anna Macková)
