Dokáž to! Nejeden z nás sa stretol s takouto žiadosťou. Človek používa svoje zmysly, aby sa lepšie orientoval a fungoval vo svete. Pomocou svojich zmyslov spoznáva krásy a aj nástrahy tohto sveta. Snaží sa rozumieť jeho fungovaniu a pod. Na strednej škole som bol strašne uchvátený fyzikálnymi experimentmi, ktoré dokazovali ako geniálne veci okolo nás fungujú, získal som skúsenosť, videl som a mohol som ďalej tlmočiť, čo som zažil. Neraz sa stalo, že som natrafil na človeka, ktorý mal pochybnosti o tom, čo hovorím. Stačilo znova zopakovať experiment a hneď sa pochybnosti stratili. Stačilo to vidieť na vlastné oči. Malé dieťa môže počúvať o tom, že sa nemá chytať pece, lebo sa popáli. Až trpká a bolestivá skúsenosť ho naučí, že rodičia mali pravdu. Osobná skúsenosť je akási forma učenia, ktoré je oproti klasickému drilovaniu veľmi rýchla a účinná a ostáva v pamäti aj do konca života. „Nejedz to je to pálivé!“; „Ukáž.“; „Aha mal si pravdu, naozaj to strašne páli“ – skúsenosť. Všetci sme svojim spôsobom pragmatici, potrebujeme si veci overovať v praxi. Ak je to v úrovni normality, tak je to v poriadku, ale niektorí z nás to až preháňajú.
Často rodičom interpretujem svoje zistenia vyplývajúce z použitých psychodiagnostických metód a stáva sa, hlavne pri inteligencii, že niektorým nestačí interpretácia, potrebujú vidieť graf, bod na krivke, hodnotu výkonu, ktoré ich dieťa získalo. Potrebujú to vidieť, nechcú to počuť. Mám rodičov, ktorí oceňujú svoje deti iba za to, čomu rozumejú. Ak dieťa donesie jednotku, tak vedia, že učiteľ dal dieťaťu jednotku, lebo učivo vedel na výbornej úrovni. Ale ak sa dieťa svojvoľne a odhodlane pustí napríklad do programovania a drží ho to už pol roka, napreduje, vie tvoriť internetové stránky, ocenenie neprichádza. Dôvod? Nebudem ho oceňovať za to, čomu nerozumiem, čo keď si to stiahol z internetu a teraz iba „machruje“. Prílišné využívanie praxe.
V evanjeliu počúvame tiež o takomto pragmatikovi – Tomášovi. Nadarmo mu ostatní učeníci hovorili, čo videli. On potreboval skúsenosť. Nepotreboval len vidieť, čo by možno väčšine z nás stačilo, potreboval dokonca dotykom overiť pravosť Ježišových rán a v podstate týmto sa utvrdiť v tom, že je to naozaj tak. Nie je to aj s nami tak? Nepožadujeme od Boha niekedy dôkazy? Dokáž, že existuješ, pomôž mi s týmto a s týmto. Potrebujeme zážitok. Ale Ježiš jasne hovorí: „Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili.“ Preto nežiadajme dôkazy ako výmenu za vernosť, verme a prosme o pomoc.
Mgr. Peter Chomjak
2. veľkonočná nedeľa rok A – pohľad psychológa
