19 Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. 20 Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. 21 Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. 22 Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. 23 A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. 24 I zvolal: »Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!« 25 No Abrahám povedal: »Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. 26 A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik – čo ako by chcel – nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.« 27 Tu povedal: »Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. 28 Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.« 29 Abrahám mu odpovedal: »Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.« 30 Ale on vravel: »Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.« 31 Odpovedal mu: »Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.«“
Boháč a chudobný Lazár. Celé podobenstvo možno čítať aj ako zrkadlo. Zrkadlo vlastných postojov a rozhodnutí, ktorými vytvárame vlastný životný štýl. Nehovorí sa nič o spôsobe ako prišiel boháč k svojmu bohatstvu. Nenaznačuje sa krádež, klamstvo či podvod. Jednoducho má. Ani o Lazárovi sa nehovorí prečo skončil takto nešťastne. Jednoducho je v biede. Čo zrkadlí podobenstvo??? Postoje!
Boháč myslí iba na seba. A nie je schopný hodiť ani „zbytky svojich radovánok“ chudákovi. Nemusí robiť charitatívnu dobročinnosť, stačí dať do nadbytočné.
Prednedávnom som čítal článok o tom, ako sa nehanbiť za to, že sme bohatí. A okrem iného autor podčiarkuje, že netreba mať výčitky svedomia, keď vyhodím chlieb zo včerajška a dnes si kúpim čerstvý. Mám na to, som bohatý, môžem si dovoliť vyhadzovať…. A tí, čo sú v núdzi sami si za to môžu. Takto sa dá vytušiť, dotiahnuť do detailov myšlienkový pochod autora.
Áno. Dovoliť si môžem kadečo. Aj to je postoj. Ale je ten najlepší? Podobenstvo ukazuje na iný možný postoj, ktorý sa dá vyčítať medzi riadkami. Bohatí – tak ako si môžu dovoliť vyhadzovať a myslieť len na seba – rovnako sa môžu podeliť o svoje zbytky s tými, čo sú v núdzi. Hovorím o zbytkoch. To, čo aj tak vyhodí. To, čo aj tak vyhodíme. Ježišov učeník je ten, kto sa vie podeliť. Kresťan je ten, čo sa delí o to, čo má. Nielen o zbytky.
Podobenstvo nastavuje aj ďalší zrkadlový pohľad. Zmenu minulosti. Niekedy by sme radi zmenili to, čo sme kedysi povedali, napísali, urobili. Príde chvíľa, keď sa to už definitívne nedá zmeniť ani nijako ovplyvniť. Na tento moment ukazuje podobenstvo, keď hovorí o smrti a o definitívnom stave po nej. Teraz je čas na zmenu. Na nápravu. Na odpustenie či prosbu o odpustenie. Zametanie pod koberec alebo zabudnutie nič nerieši. To, na čo si nespomínam, neexistuje, nestalo sa. Rozšírený, ale veľmi falošný postoj. Jednoducho sebaklam.
Spôsob akým žijeme zanecháva stopu. Nielen tu a teraz v našich vzťahoch. Tá stopa sa tiahne aj ďalej, za moment smrti. Keď som skúpy a egocentrický teraz, takým zostanem aj vo chvíli smrti. A po nej. Meniť sa môžem len teraz. Potom už nie.
Som schopný pozrieť sa do tohto zrkadla????
©Róbert Jáger, 2014
