Minule sme viedli s kolegyňou debatu ohľadom našich klientov. Keďže väčšiu časť jej klientely tvoria malé detičky a moju zase pubescenti, tak sme sa začali rozprávať o týchto dvoch vekových obdobiach. Naša debata našla spoločný rozmer v jednom z kľúčových pojmov súvisiacich s oboma obdobiami. Pojmom sebaidentita, hľadanie identity. Rodičia často prichádzajú s deťmi okolo troch rokov alebo okolo 13 rokov s tým, že ich majú problém zvládať. Nepočúvajú ich, nerešpektujú ako autoritu, všetko čo im povedia, znegujú, robia si čo chcú. Rodičia samozrejme chcú, aby sa tieto všetky veci nediali, chcú poslušné deti. Lenže oboje štádiá, či už obdobie tzv. vzdoru alebo puberta, prirodzene prinášajú tieto problémy. Dieťa v období vzdoru, t.j. približne v 3 rokoch, objavuje rozmer svojej osoby, objavuje svoje „Ja“. Už si nehovorí svojim krstným menom, Pavlínka chce hračku a pod., ale JA chcem hračku. Vytvára si svoju identitu. S týmto prichádza množstvo problémov, ako je neposlúchanie. Dieťa si myslí, že ono je stredom všetkého (Ja chcem, Ja nechcem). V puberte sa niečo podobné deje tiež. Pubescent už ma „Ja“ utvorené, ale v tomto veku sa začína u človeka objavovať potreba sebaidentity. V skratke by sme mohli povedať, že „Ja“ chce niekam patriť, chce mať na veci vlastný názor, a pod. Samozrejme aj to predstavuje veľa problémov pre rodičov. V oboch prípadoch, ak sa jedná o zdravé prejavy utvárania identity, len rodičov povzbudíme, že sa s ich deťmi deje niečo, čo je úplne prirodzené a môžu byť radi, že to prichádza vtedy kedy má, čo je znak zdravého vývinu a nemôžu ísť nasilu proti tomu, čo sa deje, alebo sa má stať.
Niečo podobné sa mi spája s dnešným evanjeliom. Ježiš poznal svoj osud, vedel prečo prišiel na tento svet, vedel čo musí prirodzene urobiť. Do toho vstupuje Peter s celkom normálnou reakciou a pokusom o ovplyvnenie tohto Ježišovho poslania. Podľa mňa by väčšina z nás reagovala podobne. Lenže Peter a my by sme rozmýšľali ľudsky. Je pochopiteľné, že učeníkom bolo s Ježišom dobre a nechceli, aby sa toto stalo, lenže nechápali Boží plán – nemali pochopenie pre veci Božie. Neviem či aj vám, ale mne keď sa obhliadnem do svojej minulosti a dávam si ju dokopy, niekedy udrie do očí jedna vec. A to, že všetko zlé, čo sa stalo, malo v konečnom dôsledku nejaký zmysel. Či už vo vzťahoch, rozhodnutiach alebo v mnohých iných veciach. V prvom momente je človek nahnevaný, smutný, prečo sa to deje práve jemu., Niekedy sa aj Boha pýta, prečo sa toto stalo práve jemu. Ale keď sa pozrie na svoju minulosť z globálnejšieho hľadiska, tak môže vidieť, že to čo sa stalo vtedy, malo nejaký zmysel. Buď, čo sa týka vzťahov, stretol niekoho iného, lepšieho, alebo sa poučil zo svojich rozhodnutí, a pod. Ako sa hovorí, Božie cesty, sú nevyspytateľné a niekedy im ťažko porozumieť, ale verme, že náš Boh nás vedie po tej správnej ceste za ním. Či už je viac trpká alebo menej, tak ak nestratíme vieru, na jej konci nájdeme všetci to isté.
Mgr. Peter Chomják
