40 Keď sa Ježiš vrátil, s radostou ho privítal zástup, lebo všetci naň dlho čakali. 41 Tu prišiel muž, menom Jairus, ktorý bol predstaveným synagógy. Padol Ježišovi k nohám a prosil ho, aby šiel do jeho domu, 42 lebo mal jedinú, asi dvanásťročnú dcéru a tá umierala. Ako šiel, tlačil sa naňho zástup. 43 Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok; minula na lekárov celý svoj majetok, ale ani jeden ju nemohol vyliečiť. 44 Pristúpila odzadu, dotkla sa obruby jeho šiat a hneď prestala krvácať. 45 Ježiš sa spýtal: „Kto sa ma to dotkol?“ Keď to všetci popierali, ozval sa Peter: „Učiteľ, veď sa tlačia zástupy a tisnú ťa!“ 46 Ale Ježiš povedal: „Niekto sa ma dotkol, lebo som pocítil, že zo mňa vyšla sila.“ 47 Žena, vidiac, že sa neutají, prišla s chvením, padla pred neho a pred všetkým ľudom sa priznala, prečo sa ho dotkla a ako hneď ozdravela. 48 A on jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji!“ 49 Kým ešte hovoril, prišiel ktosi z domu predstaveného synagógy a povedal: „Tvoja dcéra umrela; už neunúvaj učiteľa.“ 50 Ale keď to Ježiš počul, povedal mu: „Neboj sa, len ver a bude zachránená!“ 51 Keď prišiel k domu, nikomu nedovolil vojsť dnu, iba Petrovi, Jánovi a Jakubovi s otcom a matkou dievčaťa. 52 Všetci nad dievčaťom plakali a nariekali. On povedal: „Neplačte! Dievča neumrelo, ale spí.“ 53 Oni ho vysmiali, lebo vedeli, že umrelo. 54 Ale on ho chytil za ruku a zvolal: „Dievča, vstaň!“ 55 I vrátil sa doň duch a hneď vstalo. A rozkázal, aby mu dali jesť. 56 Rodičia dievčaťa stŕpli od úžasu a on im prikázal, že nesmú nikomu hovoriť, čo sa stalo.
V dnešnom evanjeliu čítame zaujímavú poznámku: privítalo ho tam množstvo ľudí, ktorí ho už dávno čakali (Lk 8,40). Možno chápeme túto vetu v zmysle „no konečne, koľko tu budeme ešte čakať?!“. Vnímame negatívnu stránku veci – toľko sa museli načakať, strácať čas. Koľko toho mohli stihnúť za ten čas!?! Dnes nemáme veľmi radi „čakanie“. Chceme mať všetko rýchlo: žiadne rady a dlhé státie v obchodoch; rýchlo do ambulancie bez zbytočného ťahania času; raz dva mi to urobte, prineste, dodajte. Doslova nás znervózňuje čakanie. Na druhej strane sa radi zvykneme chváliť tým, kto čo skôr dosiahol alebo čo má dobavené hneď cez známeho a bez čakania. Preteky o rýchlosť?
Natíska sa otázka, či by som bol ochotný dlho čakať na Ježiša. A vôbec očakávam, očakávaš, očakávame ešte niečo od neho? Tak úplne reálne, pre môj dnešok?? Neradi čakáme. A pritom grécka pôvodina nemá vôbec negativistický podtón. Prosdokao – očakávať má pozitívny náboj. Znamená čakať s nádejou, čakať s istotou úspechu. Ide o čakanie, v ktorom je prítomná nádej, že sa očakávané splní. Tam, kde je táto nádej ba istota, tam sa očakávanie nestáva ťaživým, chmúrnym. Neplodí smútok ani depresiu. Pravý opak. Radosť. Možno si spomenieme na naše detské časy očakávania Vianoc. Koľko dní ešte nám zostáva, kým príde Ježiško??? Už len desať, už len sedem… boli sme plní radosti a nádeje. Bolo to obdobie svetla v detských dušičkách. A presne o toto očakávanie ide.
Ak čítame ďalej Ježišov príbeh, vidíme, že sa nesklamali. Ježiš vzkriesil Jairovu dcéru, prinavrátil tak nádej a radosť celej rodine. Uzdravil aj ženu trpiacu dlhé roky krvotokom. Sumarizované: oplatilo sa čakať.
Kde pramenila nádej očakávania? Vo všetkých tých slovách, skutkoch a zázrakoch, ktoré Ježiš urobil a ktoré sa šírili po celom kraji. Ľudia o nich počuli. A teraz sa môžeme postaviť sami pred zrkadlo Božieho slova. Počul som o veľkých divoch, ktoré Ježiš vykonal? Vtedy a tam? Počul som o divoch, ktoré koná aj dnes? A očakávam ho? Tak dlho ako to urobil aj tamten zástup? Trpezlivo a s nádejou, s istotou príchodu? Alebo som len taký povrchný, čo príde a povie si „no, uvidíme…“ a po piatich minútach už na to kašle. Tu je pes zakopaný. V mojom srdci. Aký postoj sa skrýva v mojom srdci? Dnešné Slovo nám nastavuje zrkadlo vlastného srdca. Pozri sa lepšie. A daj odpoveď.
Londýn 18. storočia považovali mnohí za skvost kultúry a vrchol ľudského snaženia. Za harmóniu na zemi, ktorá už lepšia nemôže byť. Platilo to však pre tých, čo boli bohatí, zabezpečení a vzdelaní. Ľudia, ktorí mali šťastie. A pritom realita okolo nich bola katastrofálna. 5 ročné deti posielali pracovať na dvanásť hodín do neľudských podmienok. Štvrtina nezadaných dievčat sa živila prostitúciou a v priemere mali 15 rokov. Špina, bieda, preplnené väznice, sirotince a žiadne zdravotné zabezpečenie pre obrovské vrstvy. A nad to všetko otroctvo. Státisíce ľudí predávali rok čo rok za peniaze ako kus dreva. Tí, čo však mali šťastie sa na to nechceli ani pozerať. Zahľadení do seba ospevovali svoje vlastné úspechy. Sme dobrí. A zvyšok má naozaj smolu. Tento postoj zastávali aj mnohí kresťania. Nie však všetci. William Wilberforce ako 26 ročný politik, poslanec britského parlamentu, prežil obrátenie. Otvorili sa mu oči. Vo svetle Božieho slova si povedal „dosť!“. Bol bohatý a to čo mal, začal používať na to, aby pomohol iným, aby zmenil svet okolo seba. Súčasníci o ňom poznamenali, že je blázon, ktorý s istotou čaká, že sa k nemu niekto pridá. William Wilberforce očakával s nádejou a pritom konal to, čo mohol. A veci sa začali meniť. Jeho najväčším úspechom bolo dosiahnutie zrušenia obchodu s otrokmi v roku 1807 a v roku 1833 úplné zrušenie otroctva. A viete koľko rokov bojoval???? Plných dvadsaťšesť rokov neúnavného vysvetľovania, prehovárania, kampaní… 26 rokov. Čakal dlho alebo krátko? Správna otázka znie ako čakal? Čakal s nádejou a istotou úspechu, lebo jeho skalou – ako to sám poznamenáva – bol Ježiš.
Blažení chudobní v duchu, ktorí očakávajú Ježiša a nespoliehajú sa na nič iné, lebo oni zažijú prítomnosť Boha, ktorý koná.
©róbert jáger, 2013
