Ježiš povedal farizejom: „Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: ‚Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!‘ No Abrahám povedal: ‚Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik čo ako by chcel nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.‘ Tu povedal: ‚Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.‘ Abrahám mu odpovedal: ‚Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.‘ Ale on vravel: ‚Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.‘ Odpovedal mu: ‚Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.‘“ (Lk 16, 19-31)
Ježišovo podobenstvo je podobenstvom o dvoch hostinách. Na tej prvej hoduje bohatý človek bez mena. Je zaodiaty v plášti vysokopostaveného človeka, pre ktorého je každý deň slávnosťou. Dostáva sa mu uznania, pohodlia i dobrého jedla. Pri svojej bráne pravidelne „nevidí“ Lazára plného vredov a túžiaceho po odrobinkách z jeho stola. Chorý Lazár je pre svoju chorobu nečistý a pre svoju chudobu považovaný za Bohom potrestaného. Na rebríčku boháčových hodnôt je niekde na úrovni pouličných psov. Tí si na rozdiel od boháča Lazára všímajú a poskytujú mu prvú pomoc.
Druhá hostina je po smrti a zúčastňuje sa jej len Lazár v tej najprominentnejšej spoločnosti – hneď vedľa Abraháma ( v jeho lone znamená najbližšie k nemu – ako syn). Bezmenný boháč spoza brány – neprekonateľnej priepasti – pozerá a túži po kvapke vody z Lazárovho prsta. Podobenstvo o dvoch hostinách je zároveň podobenstvom o nenaplnených túžbach. Tak ako sa Lazárovi jeho túžba po odrobinkách nesplnila, neplní sa ani boháčova túžba po Lazárovom prste namočenom vo vode.
Opis smrti, ktorá spája obidve hostiny a mení roly, je veľmi zaujímavý. Lazár nie je pochovaný do hrobu, ale anjelmi prenesený do Abrahámovho lona (na hostinu, ktorú si nechystal ani nepredplatil). Boháč je pochovaný do hrobu, ktorý si predplatil a nachystal. Inými slovami Lazára po smrti nečakal nijaký hrob, lebo nijaký nemal, chudákov hádzali do tzv. „jamy skazy“ – spoločného hrobu, kým boháči mali zväčša dobre situované hroby vytesané do skaly, ktoré mali garantovať privilegované postavenie aj v posmrtnom živote. Lazár zdieľa osud Mojžiša, ktorého pochoval Boh, i osud Eliáša, ktorý bol uchvátený ohnivým vozom. Mojžiš a Eliáš to je „Zákon a proroci“, na ktorých boháč v praxi kašlal. Zákon a proroci to je príprava na zmŕtvychvstanie Krista.
Zaujímavé je tiež ako boháč komunikuje s Abrahámom – považuje sa za Abrahámovho syna (my sme Abrahámovo potomstvo), oslovuje ho „otec Abrahám“. Pričom na synovskom poste sa nachádza Lazár, ktorého boháč úplne prehliada. Lazár je pre Abraháma synom, boháč v ňom vidí Abrahámovho psa. Lazár je pre neho len posol, ktorý mu má poslúžiť. Na Abrahámovo slovo, má mu zvlažiť jazyk, a keď nie, tak aspoň varovať dom jeho otca, kde má päť bratov. Skrátka Lazár neprestal byť nulou pre boháča ani po smrti.
Veľmi dojímavé je sklamanie a bolesť Abraháma. Nepopiera, že boháč je jeho synom. Oslovuje ho „synu“. Veľmi to pripomína slovo otca k staršiemu synovi v podobenstve o márnotratnom synovi. Boháč mal všetko a predsa ako Abrahámovo potomstvo zlyhal, pretože nevidel biedu svojho blížneho, ktorý je tiež Abrahámovým synom.
Boháčovi z podobenstva čas na pokánie vypršal. Nám ešte beží …
Štefan Novotný, 24.9.2016
