(18) Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre, že je človek sám. Urobím mu pomocníka, ktorý mu bude podobný.“ (19) Keď Pán, Boh, utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetky nebeské vtáky, priviedol ich k Adamovi, aby videl, ako ich pomenuje. Lebo ako Adam nazval každú živú bytosť, tak sa ona volá. (20) A Adam dal mená všetkému dobytku, všetkým nebeským vtákom a všetkým poľným zvieratám. Ale pomocník, ktorý by bol podobný Adamovi, sa nenašiel. (21) Pán, Boh, teda dopustil na Adama hlboký spánok. A keď zaspal, vybral jedno z jeho rebier a jeho miesto zaplnil mäsom. (22) Z rebra, ktoré Pán, Boh, Adamovi vybral, utvoril ženu a priviedol ju k Adamovi. (23) A Adam zvolal: „Toto je konečne kosť z mojich kostí a telo z môjho tela. Bude sa volať Mužena, lebo z muža bola vzatá.“ (24) Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú jedno telo.
(Gn 2,18–24)
Kniha Genezis rozpráva o stvorení človeka dvakrát. Najprv v šesťdňovej schéme (Gn 1), kde človek prichádza na rad až v posledný deň tesne po suchozemských živočíchoch, keď mu Boh vopred pripravil životný priestor. V tomto prvom texte čítame známe slová, že Boh stvoril človeka na svoj obraz ako muža a ženu. Nehovorí sa nič o spôsobe ich stvorenia, ale dôraz sa kladie na spoločnú zodpovednosť obidvoch za celé Božie stvorenie. Muž a žena sú súčasťou prírody, ale odlišujú sa od nej tým, že obaja sú Božím obrazom. Výzvou pre ľudí každej doby je naučiť sa vidieť v iných tento Boží obraz.
O pár riadkov ďalej (Gn 2) čítame o stvorení človeka opäť. Scéna je oproti prvému príbehu výrazne zmenená. Tentoraz svet ešte nie je dokončený, ani kultivovaný prácou; Boh zatiaľ nedáva dážď a niet nikoho, kto by obrábal zem. Do takéhoto „nehostinného“ prostredia Boh z prachu formuje človeka (2,7) a až následne preňho vysadí raj ako životný priestor (2,8). Boh tu vystupuje ako „hrnčiar“ a „záhradník“. Človek je živý len vďaka tomu, že mu Boh vdýchol dych života. Prekvapenie prichádza na začiatku dnešného čítania, ktoré je súčasťou tohto druhého rozprávania; o človeku sa píše, že bol najprv sám.
Kým v prvom rozprávaní svätopisec uchvátený Božím dielom niekoľkokrát zopakoval rovnaký refrén, že všetko, čo Boh stvoril, je dobré, v našom úryvku sa zdôrazňuje, že čosi nie je dobré: „Nie je dobré, že je človek sám.“ (v. 18). Český biblista Jan Heller navrhuje preložiť hebrejský text trochu inak: „Nie je dobré, že je človek pre seba samého“ a dodáva, že človek nie je na zemi pre seba, ale pre iných (Heller, 268). Žiť pre iných je Boží program – princíp lásky, ktorý máme my ľudia doslova vpísaný vo svojej DNA. Ježiš Kristus nám ukázal príklad, ako myslieť na druhého a zabúdať na seba a svojím krížom odomkol cestu, aby sme po nej kráčali.
Zvyčajne sa z biblických rozprávaní o stvorení človeka oprávnene vyzdvihuje aspekt manželstva; že pochádza od Boha a je vzťahom muža a ženy. Manželia určite zo skúsenosti potvrdia, aké pekné je zakusovať, že ten druhý naozaj žije pre nich. Ale rovnaký princíp platí v každom medziľudskom vzťahu. Vždy je namieste otázka, či nežijem len zakuklený do seba samého. Príbeh o žene z Adamovho rebra nechce nahradiť učebnicu biológie. Napriek tomu je vo svojej výpovedi pravdivý a stále aktuálny. Potvrdzuje totiž hlboké tušenie, že chýbajúcu časť v nás nenahradí ani samotný raj, ani žiaden zo živočíchov, ale iba živá osoba.
Ak máme okolo seba ľudí, ktorí žijú pre nás, buďme za nich vďační. Čerpajme silu od Ježiša, ktorý sa nám daroval úplne a buďme darom pre iných. Všetkým vyprosujem požehnanú prvú októbrovú nedeľu.
Foto: Yøe Kovalík
Literatúra: HELLER, J., Stezka ve skalách (Praha 2006).
