Tým, že sa pohybujem po rôznych školách, môžem vnímať ako vonkajší pozorovateľ ich atmosféru a či chcem alebo nechcem, ich aj trochu porovnávať. Priznám sa, že ak idem robiť skupinu do niektorej, s ktorou mám spojené príjemné pocity, ide sa mi ľahšie a teším sa viac, ako keď mám ísť do školy, v ktorej sa mi stala udalosť, ktorá nebola dvakrát najpríjemnejšia. Buď boli deti hlučnejšie alebo nemali záujem, a pod. Podobne aj moji kolegovia si časom vybudovali k niektorým školám averziu. Raz sa mi stalo, že som takto dostal školu, v ktorej sa mi na skupine do seba pustili dvaja chlapci. Musel som ich surovo od seba oddeliť, neskôr vysvetľovať učiteľom, hľadať svedkov a všetky nie veľmi príjemné veci s tým súvisiace. Ráno som vstal už s miernou nechuťou, nech to mám čím skôr za sebou. Na moje prekvapenie som v ten deň zažil skupinu detí, ktorá bola ochotne spolupracujúca, dokonca som sa zabavil a skupina dostala aj odpovede na svoje otázky. V myšlienkach sa vraciam stále k tomuto momentu, ktorý má za následok, že na danú školu som zmenil pohľad a dokonca, ak je objednávka aktivít do tejto školy, tak sa aj dobrovoľne prihlásim.
Nesúďme knihu podľa obalu. Toto vystihuje moju skúsenosť najlepšie. V evanjeliu ma stále zaujme veta: „Kameň čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným.“ Niekedy som si myslel, že kameň zuhoľnatel, nedávalo mi to zmysel, ale dozvedel som sa, že uholný kameň je kameň, ktorý tvorí akýsi základ stavby a zohráva podstatnú úlohu pri statike budovy. Niečo, čo bolo odhodené, sa stalo niečím dôležitým. Apelujem preto aj na seba, aj na vás, nesúďme a neodsudzujme, či už ľudí alebo skupiny, lebo aj oni sa môžu z Božieho pohľadu stať uholnými kameňmi.
Mgr. Peter Chomjak
