Pane, dokedy budem volať a nevypočuješ? Kričať k tebe: „Násilie!“ a nezachrániš? Prečo mi dávaš hľadieť na bezprávie a pozeráš sa na trápenie? Pustošenie a násilie je predo mnou, vzniká napätie, vybuchuje zvada. A Pán mi povedal: „Napíš videnie, vry ho do tabúľ, aby sa to ľahko čítalo. Lebo videnie ešte čaká na svoj čas, ale sa náhli k splneniu, nesklame. Ak sa aj oddiali, čakaj naň, lebo určite príde a nebude meškať! Zvädne ten, kto nemá dušu priamu, ale spravodlivý bude žiť zo svojej viery.“
(Hab 1, 2-3; 2, 2-4)
Prof. Heriban v úvode k prorockým knihám Starého zákona píše, že proroci boli viac ohlasovatelia ako spisovatelia. Zvyčajne ohlasovali ľudu Božie výroky, Božie slová o niečom minulom, prítomnom alebo budúcom. No niektorí z nich (napr. aj Hab 2,2) dostali príkaz hneď Božie výpovede zapísať. Samotné knihy prorokov však až po finálnu podobu prešli (dlhým) kompilačným procesom. Kniha proroka Habakuka je na prorocké pomery krátka, má iba tri kapitoly, ale pre vznešený rečnícky štýl a pre výraznú, pôsobivú obraznú reč (najmä Hab 3) sa pokladá za perlu prorockej literatúry. (Pozn.: Odsek je skompilovaný zo súhrnných úvodov k Svätému písmu od prof. Jozefa Heribana.)
Habakuk sa zaradzuje medzi predexilových prorokov, ktorí pôsobili v Júdskom kráľovstve. Zažil Joziášovu náboženskú obnovu, ale aj úpadok za kráľa Jójakima. Vidí okolo seba veľa zlého (bezprávie, pustošenie, násilie, napätie, zvadu). Uvedomuje si, že toto hľadenie na bezprávie je od Boha (v3 – dávaš mi hľadieť na bezprávie). No nie len prorok, ale aj Boh vidí (dokonca lepšie a oveľa viac). Avšak pre Habakuka je nepochopiteľné, ako Boh môže hľadieť na zlo, ktoré sa deje a nič s ním nerobiť. Poučné je, že sa s tým všetkým obracia priamo na Boha (v1 – Dokedy budem volať…? Kričať k tebe…?). Zdá sa, že jeho volanie už trvá dlho. Ale je to volanie na jediného, ktorý môže zasiahnuť.
Na prorokovo „dokedy“ a „prečo“ v prvej kapitole knihy, odpovedá Boh v druhej kapitole, z ktorej máme v našom čítaní zopár riadkov. Boh proroka povzbudzuje najprv k trpezlivosti. Ďalej stavia do protikladu tých, ktorí „nemajú dušu priamu“ (nie sú priami, majú pokrivený charakter) a spravodlivých. Spravodlivých charakterizuje viera, je to viera v zmysle vernosti, stálosti. Ten istý hebrejský výraz je použitý aj v Ž 96,13.
© Jozef Kohut, 6.10.2013
