Keď sa Ježiš vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ Ježiš mu povedal: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh. Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku! Ale on mu povedal: „Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti.“ Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok. Ježiš sa rozhliadol a povedal svojim učeníkom: „Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!“ Učeníci sa nad jeho slovami zarazili. Ale Ježiš im ešte raz povedal: „Deti moje, ako ťažko sa vchádza do Božieho kráľovstva! Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“ Oni sa ešte viac čudovali a hovorili si: „Kto potom môže byť spasený?“ Ježiš sa na nich zahľadel a povedal: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie. Lebo Bohu je všetko možné.“
Tu sa ozval Peter: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou.“ Ježiš povedal: „Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto by pre mňa a pre evanjelium opustil dom alebo bratov a sestry alebo matku a otca alebo deti alebo polia, aby nedostal stonásobne viac; teraz, v tomto čase, domy, bratov, sestry, matky, deti i polia, hoci s prenasledovaním, a v budúcom veku večný život.“ Mk 10,17-30
„Keď sa Ježiš vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním“ a potom „zosmutnel a odišiel zarmútený“. Stretnutie s Ježišom prinieslo neznámemu smútok a to napriek tomu, že „zachovával prikázania“, i napriek tomu, že z vlastnej iniciatívy k nemu „pribehol“, ba dokonca i napriek tomu, že si pred ním „kľakol“. Dôvodom jeho smutného odchodu nebol ani nezáujem zo strany Ježiša, či prípadná nevraživosť. Ježiš sa naňho „pozrel s láskou“. Takýto Ježišov pohľad je na iných miestach Markovho evanjelia vždy spojený s učeníkmi a s výzvou nasledovať ho. Je to tak v prípade učeníkov na čele s Petrom pri Cézarei Filipovej: „On sa obrátil, pozrel sa na svojich učeníkov a Petra pokarhal: „Choď mi z cesty, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!““ (Mk 8,33). A rovnako je to aj v našej stati po odchode smutného kandidáta na učeníctvo: „Ježiš sa rozhliadol a povedal svojim učeníkom: „Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!“ Práve rozdiel medzi zmyslom pre Božie veci a zmyslom pre ľudské stojí za smútkom neznámeho uchádzača o Božie kráľovstvo. Ježiš to učeníkom znovu potvrdzuje, keď odpovedá na ich otázku a hovorí, že vstup do Božieho kráľovstva, resp. byť spasený je možné len prijatím Božej ponuky a spoľahnutím sa na neho jeho slovo. To neraz znamená opustiť svoje istoty. To sa dá len na základe viery, ktorá vychádza zo seba. Nie je to viera vo vlastné schopnosti (hoci Ježiš ju nepopiera), ale viera v Božie schopnosti, ktorá robí z človeka učeníka a vovádza ho do Božieho kráľovstva. Preto Ježiš svojim prestrašeným učeníkom odpovedá, že: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie. Lebo Bohu je všetko možné“. Je to výzva, aby vsadili všetko na jednu kartu, na jedno číslo, na jednu farbu – na Ježiša a rozbijú bank. Nebolo by od veci preskúmať si vo svetle týchto riadkov z evanjelia svoje smútky, ktoré nás niekedy chytajú aj napriek tomu, že vieme k Ježišovi pribehnúť, zachovávať prikázania i kľaknúť si pred ním.
Štefan Novotný, 10.10.2015
