Na ceste do Jeruzalema prechádzal pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemú desať malomocných mužov. Zďaleka zastali
a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení. Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán.
Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu? A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“
Tony Lane v príbehu „Malá slečna, čo mi zmenila život“ opisuje vlastný životný príbeh. Ako starého mládenca v chorobe obslúžila priateľkina dcéra, štvorročná plavovlasá slečna. Priniesla mu tanier teplej polievky. Priateľstvo s jej mamkou postupne prerástlo do lásky a neskôr do manželstva. Tony sa snažil byť dobrým otcom, aj keď sa obával puberty, v ktorej očakával, že slečinka mu hodí do očí “nie si môj otec…….” Puberta sa ukázala ako ťažké obdobie. Až jedného dňa museli študenti cirkevnej školy, na ktorú táto dcéra chodila, na duchovné sústredenie. Program bol bohatý a zameraný na sebapoznanie vo svetle Božieho slova. Rodičia mali prísť na koniec sústredenia a spoločný záverečný program bol povedať vlastnú skúsenosť. Tony sa obával… za ten týždeň mu došlo, že chcel byť lepší než v skutočnosti je. Nebol sám sebou…odcudzenie s nevlastnou dcérou, márne snahy, potieranie seba samého..to všetko vyvolávalo v ňom obavy….tá malá slečinka, čo mu kedysi zmenila život sa stala veľkou vzdialenou slečnou…ale aj ona sa prihlásila o slovo. Povedala: veľa som sa dozvedela o sebe…chcela som povedať, že v živote sú ľudia, priateľstvá i veci, ktoré považujeme za samozrejmé, a nemali by sme. Chcela som len povedať, že ťa ľúbim Tony. Tony nečakal toľkú odvahu od dievčaťa v puberte a také vyznanie. Ohromený tam stál a neveril vlastným ušiam. Slečinka ho objala a odvtedy bolo všetko iné.
Niekedy naozaj považujeme vzťahy a osoby okolo nás za samozrejmé. A nemali by sme. Niekedy považujeme aj osobu Ježiša a jeho blízkosť za samozrejmosť, a nemali by sme. Považujeme za samozrejmosť jeho odpustenie, pomoc, nádej, nové riešenia, nový začiatok….novú šancu. Všetko to považujeme za úplnú samozrejmosť.Je to ako s tými desiatimi malomocnými, ktorí sa síce z ďaleka blížili k Ježišovi a prosili ho. I dostali o čo prosili……. zdá sa, že považovali za samozrejmé, že tento potulný učiteľ ich uzdraví. Pravdepodobne počuli jeho chýr uzdravovateľa a veľkého učiteľa, čo činí zázraky (Lk 4,14.37; 8,25; 9,43; 13,17). Všetko bolo fajn: dôvera v jeho moc, prosba. Bolo fajn, že mu vyšli v ústrety – aj keď sa mali malomocní strániť ľudí a kričať „malomocní“. Toto všetko je správne. A predsa chýbala jediná jedna vec: vďačnosť. Iba jeden cudzinec, samaritán, sa vrátil a ďakoval. Veľmi úprimne: s veľkým hlasom chválil Boha, padol mu k nohám a ďakoval mu. Vďačnosť!
Ak berieme veci a ľudí okolo seba za samozrejmosť, rýchlo sa stratí vďačnosť! A pritom vďačnosť je kľúčom, ktorý nás privádza k osobnému poznaniu Boha. Všimnime si dôležitý detail, skrytý v štylistike veršov 15-16: keď zbadal, že bol uzdravený, vrátil sa a chválil Boha, padol Ježišovi k nohám a ďakoval mu. Dynamika deja ukazuje posun od oslavy Boha k spoznaniu Boha v osobe Ježiša: uzdravený padol k Ježišovým nohám a ďakoval mu. Je to postoj rezervovaný pre Boha. A až pri tomto postoji vďačnosti Ježiš povie: choď, tvoja viera ťa uzdravila. V gréčtine perfekt označuje niečo dokonalo uskutočnené, trvalé. Mohli by sme povedať: až teraz si skutočne, trvalo a dokonalo uzdravený.
Ak chceme, aby všetko bolo iné, potom sa musíme nechať inšpirovať práve týmto malomocným: vďačnosť, ktorá dovŕši uzdravenie. Bez vďačnosti, osobnej a vyjadrenej, ľudí a aj Boha samotného iba používame. A odídeme ako tí deviati: veď dostali, čo chceli. Ale vzťah, ktorý prináša život a silu prekonať všetky protivenstvá, silu nepoddať sa…takýto vzťah buduje iba vďačnosť.
©róbert jáger 2012
