Vďaka je niečo, čo v našom živote často chýba. U niektorých preto, že ich to nikto nenaučil. U niektorých preto, že boli vychovaní sebecky a pozornosť bola upriamená iba na nich samých. U niektorých preto, že po rokoch si myslia, že vďačnosť je nemoderná. Aj v dnešnom evanjeliu vďačnosť bola pre deviatich nemoderná. To z toho dôvodu, že uzdravenie brali ako samozrejmú vec. Počuli o tom, že Ježiš uzdravuje a neboli jediný, ktorých uzdravil. Brali to tak, že to bola jeho povinnosť. Ale on neuzdravoval ľudí z povinnosti. On uzdravoval ľudí preto, že sa nad nimi zľutoval. Bolo mu veľmi ľúto, že trpeli. Iba jeden človek – samaritán, ktorí bol opovrhovaný židmi, sa prišiel poďakovať. Iba on si uvedomil hodnotu zdravia, ktorú dostal ako druhú šancu na život v plnom zdraví. Jeho postoj bol postojom pokorného človeka, ktorý si uznal, že to bola výnimočná situácia, výnimočné konanie, výnimočný prístup Ježiša k nemu. Sme my vďační ľudia? Berieme všetko ako samozrejmosť a povinnosť, keď nám ľudia pomáhajú? V živote je to tak, že raz mi pomôže niekto iný, inokedy ja pomáham. Strieda sa to podľa životných okolností a udalostí, ktoré človek prežíva. Ako ja vnímam vďaku? Vnímam vďačnosť aj voči zamestnávateľovi alebo ako zamestnávateľ voči zamestnancom? Aký je môj postoj k priateľom, k rodičom, k súrodencom, k zamestnávateľovi, ku kolegom a iným ľuďom, ktorí sa o mňa starajú a robia pre mňa viac ako to, čo sú povinní urobiť?
© Jaroslava Kmecová, 08. 10. 2016
