Ježiš rozpovedal svojim učeníkom podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: ‚Obráň ma pred mojím protivníkom.‘ Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: ‚Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.‘“ A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“
(Lk 18,1-8)
Keď čítame Ježišove podobenstvá v evanjeliách, dobre je položiť si otázku, komu a prečo ich povedal. V tomto prípade je podobenstvo o nespravodlivom sudcovi a chudobnej vdove adresované učeníkom. Možno povedať, že učeníci sú tí, ktorých sa skrze Ježiša dotkla moc Božieho kráľovstva a už začali cestu učeníka, teda nový spôsob života inšpirovaný Ježišom. Každý z učeníkov niečo zanechal, každý z nich mal príbeh svojho stretnutia s Ježišom a každý z nich s nádejou hľadel do budúcnosti. Títo učeníci počúvajú podobenstvo o cynickom sudcovi a neodbytnej vdove. Dôvod, pre ktorý im Ježiš hovorí toto podobenstvo, možno vidieť už v úvode, kde sa píše o potrebe stále sa modliť a neochabovať. Učeníci potrebujú počuť a porozumieť tejto výzve k vytrvalej modlitbe.
Neodbytnosť vdovy v ohrození a jej vytrvalá, a určite aj emotívna modlitba, je prípravnou fázou jej záchrany – šťastného konca v podobe víťazstva nad protivníkom. Toto víťazstvo nedosiahne sama, ale len skrze zásah predtým ľahostajného sudcu. Učeníci počúvajú podobenstvo a vedia, že Boh určite nie je nespravodlivý, ani cynický, ani ľahostajný. Keď bol neodbytnou prosbou zlomený odpor nespravodlivého sudcu, o čo skôr zasiahne ten, ktorý má osobitne pozitívny vzťah k svojim vyvoleným. Podobenstvom sa však nerieši kontrast nespravodlivého sudcu a milosrdného Boha, ako skôr porovnanie neodbytnosti prosieb vdovy s vytrvalosťou modlitby učeníkov. Boží zásah, Božia záchranná akcia sa rozbieha tam, kde ho učeník pozýva. Boh zachraňuje skrze Syna človeka, ktorým je Ježiš. Zachraňuje prekvapivo a božským spôsobom, ale nemení to nič na tom, že potrebuje k tomu pozvanie resp. vytrvalosť v pozývaní a v očakávaní pomoci. To je tá viera, ktorú hľadal Syn človeka v učeníkoch, keď im hovoril podobenstvo. Rovnakú vieru hľadá aj v našej generácii učeníkov, v našich príbehoch viery, aby do nich mohol vstúpiť so svojou mocou. A na konci vekov bude v poslednej generácii hľadať rovnako neodbytný a vytrvalý postoj viery. Vzory takejto vytrvalej a neodbytnej viery môžeme nájsť v úvode Lukášovho evanjelia, kde sa spomína verný Simeon a prorokyňa Anna. Obaja, podobne ako vdova z podobenstva zažili v starobe – svojom najzraniteľnejšom a najslabšou období – najväčšiu radosť, pretože obaja uvideli Syna človeka. A krásne na tom je, že to bolo s asistenciou Panny Márie.
Štefan Novotný, 14.10.2016
