Zástupy sa pýtali Jána: „Čo teda máme robiť?“ On im odpovedal: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ Aj mýtnici prišli, aby sa dali pokrstiť, a hovorili mu: „Učiteľ, čo máme robiť?“ On im povedal: „Nevymáhajte viac, ako vám určili!“ Pýtali sa ho aj vojaci: „A čo máme robiť my?“ Vravel im: „Nikoho netrápte, nikomu nekrivdite a buďte spokojní so svojím žoldom!“ Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš. Ale Ján dal odpoveď všetkým: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V ruke má vejačku, aby si vyčistil humno a pšenicu zhromaždil do svojej sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“ A ešte všelijako ináč napomínal ľud a hlásal mu evanjelium.
(Lk 3,10-18)
Boží hlas, ktorý zaznel nad Jánom Krstiteľom – a evidentne zaznieval aj z neho – privádzal k nemu mnoho ľudí. Oslovovalo ich jeho hlásanie pokánia. Cítili, že ich život potrebuje zmenu, nový impulz. Tušili, že práve od stretnutia s Jánom sa môže nanovo začať, že tento prorocký učiteľ ich môže niečo dôležité naučiť. Preto svoj záujem prejavili najjednoduchšie ako sa dá – otázkou. Tá bola formulovaná nanajvýš pragmaticky: „Čo máme robiť?“. Opakuje sa hneď trikrát za sebou a zaznieva z úst troch rozličných skupín: zástupov, mýtnikov a vojakov. Jánova odpoveď je tiež trojitá postupne vykresľuje pýtajúcim sa sociálnym vrstvám čo to znamená vyrovnať chodníky. Spoločným menovateľom je spravodlivosť. Ján Krstiteľ na ňu kladie dôraz osobitným spôsobom pre každú skupinu.
Ľuďom v zástupe odporúča spravodlivosť ako solidaritu. Je to úplne najzákladnejšia rovina tejto spravodlivosti. Akoby chcel povedať: Buďte ľudia! Podeľte sa o odev i o jedlo, aby nebolo medzi vami núdzneho. Pre evanjelistu Lukáša je typické dávať veci do páru. Preto tu v úvode svojho evanjelia (Lk 3,11) ako aj v úvode Skutkov apoštolov (Sk 2,44-45) pripomína tento prvok boja proti chudobe. Druhá skupina s rovnakou otázkou – mýtnici – dostáva inú odpoveď. Nemá zneužívať svoj úrad postavenie na vlastné obohacovanie, ale má slúžiť spoločnému dobru. Rozdiel v odpovedi odráža rozdiel v postavení. Tretia pýtajúca sa skupina patrí k silovým rezortom. Ján Krstiteľ opäť zdôrazňuje, že spravodlivosť znamená nezneužívať svoju silu a výzbroj na hromadenie bohatstva.
Takáto spravodlivosť bola príťažlivá, pretože riešila viaceré spoločenské problémy a preto sa stal Ján Krstiteľ obľúbeným kandidátom na Mesiáša – muža, ktorý by konečne nastolil spravodlivé a pokojné kráľovstvo Izraela. Samotný Ján to všetko označuje len za vodu. Pripomína, že ponára do vody, ale po ňom prichádza mocnejší ako je on sám. On bude ponárať do Ducha Svätého, ktorý je ohňom. A to je kvalitatívne neporovnateľne vyššia spravodlivosť. Nepochádza totiž z človeka a jeho snahy očistiť sa, ale je prejavom Božej moci. Tu je opäť dobre pozrieť sa na paralelné miesto v Skutkoch apoštolov, kde je Lukášom opísané naplnenie tejto Krstiteľovej predpovede, keď na učeníkov zostupuje Duch v podobe ohnivých jazykov.
Zástupy, mýtnici i vojaci prišli s túžbou napraviť svoje „chodníky“ a odchádzali s prísľubom diaľnice. Prišli ponoriť sa do vôd Jordánu a Ján ich prekvapuje slovom o ponorení do Božieho Ducha.
© Štefan Novotný 12.12.2012
3. adventná nedeľa rok C – slovo k evanjeliu
