Kňaz Ezdráš v prvý deň siedmeho mesiaca priniesol zákon pred zhromaždenie mužov a žien i všetkých, čo boli schopní chápať, a od skorého rána do poludnia z neho čítal na námestí pred Vodnou bránou mužom a ženám i všetkým, čo boli schopní porozumieť. A pozornosť všetkého ľudu bola upretá ku knihe zákona. Zákonník Ezdráš si stal na drevenú vyvýšeninu, ktorú zhotovili na túto príležitosť. Ezdráš otvoril pred očami všetkého ľudu knihu stál totiž vyššie než ostatní ľudia a keď ju otvoril, všetok ľud povstal. Potom Ezdráš velebil Pána, veľkého Boha, a všetok ľud dvíhal ruky a hovoril: „Amen, amen.“ Padli na kolená, skláňali sa k zemi a klaňali sa Bohu. Čítali z knihy Božieho zákona, stať za staťou, vykladali zmysel a vysvetľovali, čo sa čítalo. Miestodržiteľ Nehemiáš, kňaz a zákonník Ezdráš a leviti, čo poúčali ľud, povedali všetkému ľudu: „Dnešný deň je zasvätený Pánovi, nášmu Bohu. Nežiaľte a neplačte!“ Lebo všetok ľud plakal, keď počul slová zákona. Ezdráš im povedal: „Choďte, jedzte tučné mäso a pite medovinu; a niečo z toho pošlite aj tým, ktorí si nemajú čo pripraviť. Lebo tento deň je zasvätený nášmu Pánovi. A nermúťte sa, veď radosť z Pána je vaša sila!“
(Neh 8, 2-4a. 5-6. 8-10)
Nehemiášova kniha je súčasťou tzv. Kronistického dejepisného diela ako pokračovanie Kníh Kroník. Spolu s Ezdrášom tvoria v hebrejčine jeden celok. Uvádzajú sa v nej poexilové udalosti, konkrétne stavba Jeruzalemských múrov a opis slávenia sviatku Stánkov a Dňa zmierenia. Do láskavej pozornosti čitateľa odporúčam stať o odpustení dlhov (Neh 5).
Čítanie pôsobí uceleným dojmom, ale treba podotknúť, že lekcionár vynecháva tri verše. Pohľad na nich lepšie ozrejmí text. V prvom verši sa uvádza, prečo Ezdráš prináša knihu Mojžišovho zákona. Robí to na rozkaz zhromaždeného ľudu. Teda ľud túži počúvať Božie slovo. Zároveň je to prvý krát, čo sa postava Ezdráša spomína v Nehemiášovej knihe (okrem ôsmej kapitoly vystupuje ešte v dvanástej, pri posviacke dokončených Jeruzalemských múrov). Druhá časť štvrtého verša stavia po Ezdrášovej pravici a ľavici trinásť mužov, ktorí tvoria akýsi slávnostný špalier. Z toho vyplýva, že drevená vyvýšenina, z ktorej sa čítalo musela byť dosť veľká na to, aby sa na ňu zmestilo štrnásť mužov. A napokon v siedmom verši nachádzame trinástich Levitov, ktorí vykladali ľudu zákon. To je dôvod prečo sa v nasledujúcom verši používa množné číslo. Leviti čítali, lebo ľudia neboli gramotní, okrem toho aj vysvetľovali, pravdepodobne preto, že kniha zákona bola napísaná po hebrejsky a bežná reč bola už aramejčina. Siedmy verš v nadväznosti na predchádzajúci tiež ukazuje postoj pri modlitbe a čítaní: dvíhali ruky, padli na kolená, skláňali sa k zemi – pri vysvetľovaní ľud stál a nepohol sa z miesta.
Celé slávnostné zhromaždenie sa koná na námestí, mimo chrámu. Okrem mužov sú prítomné aj ženy. Pojem „všetci, čo boli schopní chápať“ môže označovať deti. Všetci zhromaždení sa dokázali na niekoľko hodín sústrediť. Text nehovorí, čo zo zákona sa čítalo. Nevieme ani, aký bol presný dôvod plaču, ale dá sa to uhádnuť. Božie slovo triafalo do srdca a nastavovalo zrkadlo. Každý si uvedomoval, ako ďaleko odišiel od Boha. Prekvapivo vyzerá koniec čítania – plač a smútok má ustúpiť radostnej hostine. Záver súvisí s časovým údajom na začiatku čítania. V prvý deň siedmeho mesiaca sa slávi občiansky nový rok. Je zasvätený Pánovi a to je dôvod radovať sa. Prameňom radosti je aj viera, že Boh neopustil svoj ľud. Zármutok z vlastných zlyhaní nesmie mať posledné slovo a keď človekom zatrasie, tak len preto, aby ho priviedol k pokániu a k tomu, ktorý sa zmilúva. Radosť z Pána je vaša sila, hovorí Ezdráš. Je to radosť z Pánovej blízkosti (prítomnosti), z toho, čo všetko už pre svoj ľud v minulosti urobil a ešte urobí. O pár storočí neskôr napíše Pavol v Druhom liste Korinťanom slová, ktoré mu povie sám Ježiš Kristus: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ (2Kor 12,9) To, čo nás robí silnými nie sú peniaze, vplyv, svaly, ale Božia milosť.
© Jozef Kohut, 25.1.2013