3. pôstna nedeľa C – komentár k prvému čítaniu Ex 3,1-15

Mojžiš pásol ovce svojho tesťa, madiánskeho kňaza Jetra. Keď raz hnal stádo za púšť, došiel k Božiemu vrchu Horeb. Tam sa mu zjavil anjel Pána v plameni ohňa, čo šľahal z tŕňového kra. Videl, že ker horí plameňom, a nezhára. Mojžiš si povedal: „Pôjdem sa pozrieť na tento zvláštny jav, prečo ker nezhára.“ Keď Pán videl, že sa prichádza pozrieť, Boh ho z tŕňového kra oslovil: „Mojžiš, Mojžiš!“ On odpovedal: „Tu som.“ Pán povedal: „Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh sandále, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá.“ A pokračoval: „Ja som Boh tvojho otca, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.“ Mojžiš si zakryl tvár, lebo sa neodvážil hľadieť na Boha. A Pán mu povedal: „Videl som utrpenie môjho ľudu v Egypte a počul som jeho kvílenie pre tvrdosť jeho poháňačov. Poznám jeho bolesť a zostúpil som, aby som ho vyslobodil z rúk Egypťanov a vyviedol z tej krajiny do krajiny dobrej a rozľahlej, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom.“ Mojžiš povedal Bohu: „Ja pôjdem k synom Izraela a poviem im: Poslal ma k vám Boh vašich otcov. A čo im poviem, keď sa ma opýtajú: ‚Ako sa volá?‘“ Boh povedal Mojžišovi: „Ja som, ktorý som.“ A dodal: „Toto povieš synom Izraela: Ten, ktorý je, ma k vám poslal.“ A Boh Mojžišovi ešte povedal: „Toto povieš synom Izraela: Pán, Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba, ma k vám poslal. Toto je moje meno naveky a takto ma budú volať po všetky pokolenia.“
(Ex 3,1-8a.13-15)

Tretia kapitola knihy Exodus predstavuje jeden z najdôležitejších a asi aj najznámejších starozákonných textov. J. Ratzinger vo svojom Úvode do kresťanstva poznamenáva, že spolu so zjavením Božieho mena sa v ňom kladie základ pre ideu Boha, ktorá pretrvala v Izraeli. Máme tu tiež povolanie Mojžiša, najväčšieho starozákonného proroka a vodcu Božieho ľudu.
V riadkoch predchádzajúcej kapitoly sa dozvedáme, že Mojžiš v cudzine, kam utiekol pred faraónom, vedie bežný život. Je ženatý, má deti a pasie ovce svojho tesťa. S týmito profánnymi skutočnosťami života kontrastuje priestor, ktorý sa sprvoti javí tiež ako obyčajný, ale postupne sa odhaľuje jeho sakrálnosť: vrch Horeb je Božím vrchom (3,1) a miesto, na ktoré Mojžiš prišiel, je sväté (3,5). Tomu zodpovedá aj príkaz nepribližovať sa a vyzuť si obuv (3,5). V riadkoch, ktoré lecionár vynecháva sa naznačuje dôležitosť a budúcnosť tohto miesta: „keď vyvedieš ľud z Egypta, budete uctievať Boha na tomto vrchu“ (3,12). Všimnime si aj fenomén kra, ktorý horí, ale nezhára. Čitateľ, na rozdiel od Mojžiša, hneď od začiatku vie, že je to Božie zjavenie. Autor vo forme priamej reči odhaľuje Mojžišov úmysel pozrieť sa na koreň veci. Existuje mnoho pokusov vysvetliť, prečo krík horí, ale to nie je až také dôležité. V každom prípade to upútalo Mojžišovu pozornosť a vytiahlo ho z dennej rutiny.
„Zvláštny jav“ kdesi v divočine niečo odhaľuje a zároveň zahaľuje. To je charakteristická črta Božieho zjavenia. Boh sa ukazuje, ale vždy zostáva pre človeka tajomstvom. Poznáme ho, a súčasne nepoznáme. Aj o Ježišovi, ktorý je osobným zjavením Boha nachádzame v evanjeliách takéto protichodné vyjadrenia (Jn 6,42; Jn 9,29). Boh sa Mojžišovi predstavuje ako „Boh Abraháma, Izáka a Jakuba“ (3,6) a identifikuje sa zvláštnym menom „Ja som, ktorý som“ (3,14). Keď oznamuje svoje meno, dáva tým zároveň možnosť byť ľuďmi oslovený, chce aby ľudia k nemu volali, boli s ním vo vzťahu. „Ja som“ zároveň ani nie je meno, ale je skôr odmietnutím mena. Jediný pravý Boh takto vybočuje z radu božstiev nesúcich rôzne mená. V evanjeliu podľa Jána čítame Ježišove slová: „Zjavil som Tvoje meno ľuďom“ (Jn 17,6). Ježiš spája Božie meno so svojou osobou. Skrze neho, s ním a v ňom môžeme volať v každej situácii s dôverou k nášmu Bohu.
© Jozef Kohut 1.3.2013