42 Keď sa už zvečerilo, pretože bol Prípravný deň, čiže deň pred sobotou, 43 prišiel Jozef z Arimatey, významný člen rady, ktorý tiež očakával Božie kráľovstvo, smelo vošiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. 44 Pilát sa zadivil, že už zomrel. Zavolal si stotníka a opýtal sa ho, či je už mŕtvy. 45 Keď mu to stotník potvrdil, daroval telo Jozefovi. 46 On kúpil plátno a keď ho sňal, zavinul ho do plátna a uložil do hrobu vytesaného do skaly. A ku vchodu do hrobu privalil kameň. 47 Mária Magdaléna a Mária Jozesova sa pozerali, kde ho uložili.
1 Keď sa pominula sobota, Mária Magdaléna a Mária Jakubova i Salome nakúpili voňavé oleje a išli ho pomazať. 2 V prvý deň týždňa, skoro ráno, po východe slnka, prišli k hrobu 3 a hovorili si: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“ 4 Ale keď sa pozreli, videli, že kameň je odvalený; bol totiž veľmi veľký. 5 Keď vošli do hrobu, na pravej strane videli sedieť mladíka oblečeného do bieleho rúcha a stŕpli. 6 On sa im prihovoril: „Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný. Vstal z mŕtvych. Niet ho tu. Hľa, miesto, kde ho uložili. 7 Ale choďte a povedzte jeho učeníkom a Petrovi: „Ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte, ako vám povedal.“ 8 Vyšli a utekali od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a strach. A nepovedali nikomu nič, lebo sa báli.
1. Udalosť o myronosičkách začína rozprávaním o Jozefovi z Arimatey, pokračuje príchodom myronosičiek a nakoniec „útekom“ žien od hrobu a mlčaním. Tri pohyby poznačené strachom a obavou: Jozef – ide k Pilátovi, keď sa zvečerilo, začala Pascha, potajomky za tmy. Všetci sú už totiž doma a slávia veľkonočnú večeru.Ženy – prichádzajú k hrobu, ale majú obavu, kto odvalí kameň. Ženy – aj napriek stretnutiu s anjelom a jeho slovám, utekajú preč plné hrôzy a strachu a nikomu nič nepovedia.
2. Napriek strachu a obavám sa tieto osoby predsa len snažia dodržať Boží zákon: pochovať mŕtveho so všetkou úctou. Hľadajú spôsob ako to urobiť: premôcť strach, vyhnúť sa konfliktu s nenávistným okolím a dodržať to, čo Pán prikazuje. Je v nich vynaliezavosť!
3. Ženy napriek stretnutiu s anjelom, napriek tomu, že samé videli prázdny hrob, zostali plné strachu a hrôzy. Boží zásah bol pre nich nečakaný. Neuverili ani ony ale ani apoštoli.
Popis udalostí a zvlášť koniec – strach a mlčanie – prirodzene provokuje otázku „prečo?“ a „čo sa stalo potom?“. Literárna tvorba antiky pozná takéto nedokončené závery diel – a pozná ich aj moderné umenie, predovšetkým kinematografia – a ich cieľom je provokovať hľadanie odpovede a zvlášť naviesť čitateľa, aby si kládol otázku „nemám náhodou tento príbeh dokončiť ja???“
Každé čítanie nás vťahuje do deja, sme svedkami toho, čo sa deje. Sme súčasťou literárneho textu, sveta, ktorý rozprávanie vytvára. Sme tou postavou, ktorá mlčí a sleduje. A tak pri čítaní si človek musí klásť otázku, ako by som sa zachoval ja, keby som bol na ich mieste. Na Jozefovom, na mieste žien… Príliš rýchla a jednoznačná odpoveď „samozrejme by som uveril a urobil, čo anjel žiada“ je veľmi povrchná. Skontrolovať si ju môže človek hneď, keď si celý kontext prenesie do svojho života. Kontextom v evanjeliu je „ohlásenie, že Kristus vstal z mŕtvych“. Ohlasujem ja túto radosť vo svojom okolí? Zvlášť v tom, čo je kresťanstvu vzdialené a do chrámu nechodí?
Koľkokrát som pristúpil k niekomu, kto práve stratil najbližšieho a svoju kondolenciu som vyjadril slovami nádeje vo vzkriesenie???? Koľkokrát som zdôvodnil svojim nepraktizujúcim, či neveriacim známym, kolegom, susedom, veľkonočné slávenie??? Jeho podstatu a nie vonkajšie formy, obrady a spevy?!? Ako som oslávil sviatky? Môžu ľudia vnímať veľkonočnú nádej v mojom každodennom konaní, rozhodovaní? Konám zo strachu, že ma iný dobehne, alebo naozaj dôverujem Bohu a som človek čestný, nezištný? Nemá miesto v mojom živote zákernosť, slizkosť, neochota ísť na hĺbku a povrchnosť? Toto sú otázky, na ktoré si človek musí dať odpoveď prv, než by vyniesol súd nad ženami, Jozefom a seba by postavil za hrdinu, ktorý by teda veru nezradil a nebál sa.
Na druhej strane je dôležité vidieť, že samotný prázdny hrob nie je ani dôkazom vzkriesenia a nestačí, aby človek sa stal veriacim. Iba osobná skúsenosť so Vzkrieseným je skutočným dôkazom. Aj ženy, Jozef, ba všetci učeníci museli prejsť touto cestou. Cestou vlastného strachu, neistoty, nedôvery, cestou prázdneho hrobu a ohláseného vzkriesenia. Cestou, na ktorej človek spozná sám svoju slabosť až kým neprišli k momentu, kedy sa im Ježiš zjavil. Až vtedy nastal zlom. Je to cesta rastu a dozrievania.
A toto je cesta každého z nás. Dnešné evanjelium nás pozýva, aby sme zbadali seba samých. Aby sme prešli tú istú cestu a pripravili sa na stretnutie. A príprava je veľmi jednoduchá: začína odpoveďou na otázku: ako by si sa ty zachoval? Ako sa zachováš v dnešnom svete? Úprimnosť otvára dvere Vzkriesenému. Až potom prichádza stretnutie: moje s Ním. Apoštol Pavol píše Kolosanom „umŕtvujte tú časť vášho bytia, čo vás ťahá k zemi – smilstvo, zákernosť, hádky, závisť….“ Toto je príprava. A potom sa On zjaví v živote každého z nás, aby nás osobne presvedčil a dal sily.
Evanjelium podľa Marka so všetkou pravdepodobnosťou veľmi dlho kolovalo práve v tejto verzii. Končilo tým, že ženy zo strachu nikomu nič nepovedali. Literárny „ťah“ spočíval práve v tom, aby si komunity uvedomovali, že príbeh musia dokončiť oni. Samotní kresťania, ktorí ponesú dobrú zvesť ďalej nielen svojím slovom, ale predovšetkým životom.
Všimnite si modernú čínsku ikonu myronosičiek. Autor presne vyjadril postoj žien: zrak sklopený, pohľad do zeme, dve z nich majú dlane v polohe vyjadrujúcej zmätok a zúfanie. V ich srdci panoval strach. Ak dvihneme zrak od zeme a pozrieme sa hore, môžeme uvidieť toho, čo už v hrobe nie je. Vzkrieseného. Nie v hrobe ho treba hľadať.
Poučenie, ktoré si môžeme vziať z udalosti žien myronosičiek je dbať na to, čo je v mojom srdci: aby neprevládol strach a zmätok alebo egoizmus s namyslenosťou.
Nadovšetko stráž svoje srdce, lebo z neho vyvierajú žriedla života. (Prís 4:23)
© róbert jáger, 2013
