Prorok Eliáš (10) vstal a šiel do Sarepty. Keď prišiel k mestskej bráne, videl ženu, vdovu, ako zbiera drevo. Zavolal na ňu: „Prines mi v džbáne trochu vody na pitie.“ (11) Ako mu išla vziať, zavolal za ňou: „Dones mi, prosím, aj kúsok chleba!“ (12) Ona odpovedala: „Ako žije Pán, tvoj Boh, nemám chleba. Mám len za priehrštie múky v hrnci a trochu oleja v krčahu. Práve zbieram zopár kúskov dreva a idem niečo pripraviť sebe i svojmu synovi. Keď to zjeme, môžeme umrieť.“ (13) Eliáš jej povedal: „Neboj sa! Choď a urob, ako hovoríš. Lenže najprv z tej trochy múky urob malý podplamenník pre mňa a dones mi ho. Sebe a svojmu synovi urobíš potom. (14) Lebo takto hovorí Pán, Boh Izraela: ‚Múky z hrnca neubudne a v krčahu nebude chýbať olej až do dňa, keď Pán zošle dážď na zem.‘“ (15) Ona odišla a urobila, ako jej povedal Eliáš. A jedla ona, on i jej dom deň čo deň (16) a múky z hrnca neubúdalo a v krčahu nechýbal olej podľa slova, ktoré Pán povedal prostredníctvom Eliáša.
(1 Kr 17,10–16)
Hlavnou postavou dnešného čítania z Prvej knihy kráľov by mohol byť prorok Eliáš, no my sa najprv zastavme pri Izraelskom kráľovi Achabovi. Uvidíme, že je dôležitou súčasťou príbehu, hoci sa v našom úryvku vôbec nespomína. Na Achaba nemá Písmo ani jedno dobré slovo. Je horší ako všetci predchádzajúci králi, lebo slúži bohu Bálovi a klania sa mu (16,31). Bál bol jeden z bohov fenického panteónu uctievaný ako vládca počasia (Cogan, 421). Achab sa určite pod vplyvom svojej pohanskej manželky Jezabel spoliehal, že životodarnú vlahu pre ním spravované územie zabezpečí práve uctievanie Bála. Eliáš tvrdí, že je to inak, preto s veľkou suverenitou vyhlási: „Ako žije Pán, Izraelov Boh, v ktorého službe stojím, nebude v týchto rokoch rosa ani dážď, iba na moje slovo.“ (17,1).
Podľa istých indícií v hebrejskom (masoretskom) texte Eliáš nemusel byť pôvodom Izraelita, ale prisťahovaný cudzinec, ktorého si vybral Pán – Jahve. Nech je to akokoľvek, smelo sa stavia proti pohanskému kultu, ktorý zavádza v Izraeli Achab. Jeho výrok o rose a daždi sa stáva výzvou. Sú to slová do bitky, pretože naozaj prichádza dlhotrvajúce sucho. Niet pochýb, že Eliáš je z tohto dôvodu tŕňom v oku Achaba. Spôsoby ako prelomiť slová prísahy, ktoré predniesol Eliáš, boli podľa vtedajších predstáv dva; chytiť ho a dosiahnuť, aby ich odvolal, alebo usmrtiť ho (Heller, 22). V tomto kontexte chápeme, prečo Boh posiela Eliáša, aby sa skryl najprv pri akomsi potoku Karit (17,3) a keď potok vyschne (17,7), prečo vedú jeho kroky do Sarepty, ktorá patrí k Sidonu. Práve tu sa začína naše nedeľné čítanie.
Sarepta sa nachádza na pohanskom – fenickom území a slúži pre Eliáša ako úkryt. Paradoxne odtiaľ pochádza Achabova manželka Jezabel, ktorá bola dcérou Sidonského kráľa (16,31). Očakáva sa, že v tejto oblasti bude „úradovať“ darca životodarnej vlahy Bál, lebo je to jeho výsostné územie. Ale sucho a hlad zasiahli a ohrozovali aj tento kraj. Športovou terminológiou by sme povedali, že v zápase Jahve verzus Bál je to nula jeden pre hostí. Okrem sucha je tu ešte postava vdovy zo Sarepty. Tá sprvoti vôbec nie je nadšená, že by sa mala deliť s niekým cudzím o to málo jedla, čo jej zostalo, ale predsa sa podelí a stane sa zázrak: „múky z hrnca neubúda a v krčahu nechýba olej“ (v. 16). Pán – Jahve je schopný zabezpečiť dostatok jedla tým, ktorí mu veria a poslúchajú ho. A to je už nula dva pre hostí.
Tretí gól do tej istej brány padne, keď Eliáš oživí syna spomínanej vdovy (17,17–24). Ale toto čitateľa až tak veľmi neprekvapí, lebo žena sa medzitým viac nespolieha na lokálneho boha Bála. Ona už skôr prisahala na Pána: „Ako žije Pán, tvoj Boh, nemám chleba…“ (v. 12). Tým vyjadrila, ktorý boh je pre ňu naozaj živý. Pravý život nakoniec víťazí nad smrťou v nej aj v jej rodine, pretože sa dokáže obetovať a podeliť. Vdova uprednostnila druhého pred sebou a to je princíp lásky (Heller, 24). Príbeh Eliáša a vdovy zo Sarepty je aktuálny aj pre nás. Dnes veľmi potrebujeme posilnenie vo viere, že náš Boh sa o nás chce a dokáže postarať. Môže sa zdať, akoby všade naokolo bola iba smrť, zlo a nešťastie. Ale keď konáme v duchu obety a lásky nemusíme sa báť, lebo kráčame po správnej ceste.
Všetkým vyprosujem požehnanú nedeľu a celý nasledujúci týždeň.
Foto: Yøe Kovalík.
Literatúra:
COGAN, M., I Kings (Anchor Yale Bible; New Haven; London 2008) X.
HELLER, J., Na čem mi záleží: Rozhovory nad Biblí (Praha 2009).
