(10,2) V tých dňoch som ja, Daniel, žialil a počul som toto Pánovo slovo: (12,1) „V tom čase povstane Michal, veľké knieža, čo chráni synov tvojho ľudu. Bude to čas úzkosti, aký nebol odvtedy, čo vznikli národy, až po ten čas. V tom čase sa tvoj národ zachráni; každý, koho nájdu zapísaného v knihe. (2) A mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia; jedni na večný život, druhí na večnú potupu. (3) Múdri sa budú skvieť ako jas oblohy a tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, ako hviezdy na večné veky.“
(Dan 12,1–3)
My ľudia si často kladieme otázku, čo nás čaká. Na to, čo prichádza, sa niekedy tešíme a inokedy sa toho obávame. Občas naše myšlienky zablúdia až za horizont smrti. Vtedy sa nám núka pestrá paleta názorov, čo nasleduje po tomto živote. Ako kresťania môžeme vďaka Ježišovi Kristovi veriť, že nie len my sami, ale aj celý svet má svoju budúcnosť v Bohu. Obsah tejto viery je skoncentrovaný v posledných článkoch kresťanského kréda, ktoré recitujeme každú nedeľu pri našich bohoslužbách: „očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku“.
Ako sa na tému života po smrti pozerá Starý zákon? Starozákonné biblické spisy hovoria o posmrtnom živote veľmi málo. Štandardný pohľad Izraela bol spočiatku taký, že mŕtvi síce žili po smrti v podsvetí, ale len v podobe akéhosi tieňa (Ž 116,17). Bol to skôr ne-život než život. Je prirodzené, že dôraz sa kládol na zachovanie „morality“, nie na zvládnutie „mortality“. Človek sa mal usilovať žiť každodenný život podľa Božej vôle, prekonanie smrti nebolo v jeho rukách. Napriek tomu niektoré vyjadrenia zo žalmov a prorokov naznačovali, že myšlienka trvalého prebývania v Božej prítomnosti (Ž 73,23–26) a oživenia mŕtvych (Iz 26,19) nebola v Izraeli úplne cudzia (Collins, 395).
Kniha Daniel, z ktorej je naše nedeľné čítanie, ukazuje, že čím sme bližšie k Ježišovi Kristovi a Novému zákonu, tým viac nám Boh osvetľuje, čo nasleduje po smrti. Danielov príbeh je síce zasadený do doby babylonského zajatia (po roku 586), ale vznikol približne 400 rokov neskôr. Vystupujú v ňom králi Nabuchodonozor, Baltazár, Dárius a Kýros, avšak slúžil ako povzbudenie prenasledovaným Židom počas násilnej helenizácie a krutého panovania Antiocha Epifanesa. Jednotlivec aj celý židovský národ bol ohrozený a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa situácia mala zmeniť. Preto židia upierali zrak za horizont tohto sveta, odkiaľ očakávali Boží zásah (Mátiková, 102).
Jadrom nášho úryvku je teda záchrana židovského národa. Boh nezostáva zoči-voči utrpeniu svojho ľudu nečinný. Slovo, ktoré prostredníctvom svojho anjela oznamuje Danielovi, je plné nádeje: „tvoj národ sa zachráni“ (v. 1). No hneď tu máme aj isté vymedzenie. Záchrana nie je automatická; týka sa tých, ktorí sú zapísaní v knihe. Táto zvláštna kniha nezahŕňa Izrael podľa krvi, ale Izrael podľa viery (Hartman, 306). Keď Boh odstráni pohanských vládcov a ustanoví vo svete svoje kráľovstvo, jeho spravodliví, ktorí aktuálne počas svojho života znášajú prenasledovanie pre vieru, získajú prístup k večnému životu (Collins, 391).
Dôležitá je tiež otázka, čo bude s tými z Izraela, ktorí už zomreli ako mučeníci pre vieru. Aká bude ich účasť na prichádzajúcom Božom kráľovstve? A je vôbec možná? Odpoveďou je výrok o vzkriesení mŕtvych (Dancy, 645): „mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia; jedni na večný život, druhí na večnú potupu“ (v. 2). Smrť bude prekonaná, ako keď sa človek zobúdza zo spánku. Panuje všeobecná zhoda, že slová o prebudení sa tých, ktorí spia v prachu zeme, predstavujú najvýraznejšiu formuláciu viery v zmŕtvychvstanie, aká sa nachádza v Starom zákone (Ratzinger, 62).
Naša starozákonná kniha ešte nerieši všeobecné zmŕtvychvstanie všetkých ľudí. Božia pedagogika v tejto oblasti nie je uponáhľaná. Pozorný čitateľ si všimne napríklad to, že z tých, ktorí spia v prachu zeme sa nezobudia všetci, ale mnohí (v. 2). Bližšia kresťanskému postoju je myšlienka, že oživení nebudú len tí, ktorí majú mať účasť na večnom živote, ale aj tí, ktorých údelom bude večná potupa (v. 2). To je náznak osobného súdu a následnej odmeny a trestu. Vďaka Bohu, že posledné slovo v dnešnej perikope nemá trest, ale odmena. Priestor tu dostáva motív povýšenia. Naozaj múdri sú tí, ktorí iných robia spravodlivými, a preto budú doslova žiariť.
Boh nás pozýva k múdrosti a motivuje, aby sme ľudí okolo seba robili lepšími. Každý deň využime aspoň jednu príležitosť vniesť do tohto sveta viac svetla. Všetkým prajem požehnanú nedeľu.
Foto: Yøe Kovalík.
Literatúra:
COLLINS, J. J. – COLLINS, A. Y., Daniel: a commentary on the book of Daniel (Hermeneia; Minneapolis 1993).
DANCY, J., The Divine Drama (Cambridge 2002).
HARTMAN, L. F. – DI LELLA, A. A., The Book of Daniel (Anchor Yale Bible; New Haven; London 2008) XXIII.
MÁTIKOVÁ, A., Expedice Bible (Praha 2020).
RATZINGER, J., Eschatologie: Smrt a věčný život (Brno 2004).
