Vydať sa na cestu preto, že niekto iný potrebuje pomoc, sa v dnešnej dobe považuje za veľmi výnimočné. Prečo? Pretože sme zabudli na to, že pomáhať nie je iba zaťažujúce, ale aj obohacujúce. Vymazali sme akosi so svojho slovníka: „TY“. Možno preto, že každý z nás sa snaží hovoriť v cudzích jazykoch, kde je v popredí „JA“. Mária sa vybrala pomáhať, aj keď ona sama to nemala ľahké. Nechcela sa vyhovárať, nečakala odmenu, nepozerala na seba. Cesta za Alžbetou bola veľmi náročná, pretože aj ona bola v požehnanom stave a Alžbeta bývala v hornatom kraji. Napriek tomu neváhala spraviť niečo viac. Koľkokrát počas roka pozeráme na iných a s radosťou im slúžime? Na začiatku tohto cirkevného roka a takmer pred „bránami“ konca kalendárneho roka, môžeme si odpovedať na túto otázku. Ľudia na konci svojho života neľutujú to, čo neurobili, ale to , čo sa neodvážili urobiť. Neľutujú čas, ktorý nestrávili v kancelárii, ale ľutujú vzťahy, ktoré zanedbali. Radosť, ktorú nerozdávali iným. Aj touto poslednou adventnou nedeľou sa nechajme inšpirovať a pozitívne povzbudiť slovami, ktoré Karol I. v deň svojej smrti povedal svojej manželke: „Teraz ti chcem povedať vo všetkej jasnosti, ako to vidím: Všetka moja snaha smeruje k tomu, aby som tak jasne, ako je to len možné, vo všetkom plnil Božiu vôľu a plnil ju tak dokonale, ako je to len možné.“ Po určitom čase dodal: „Len nešomrať!“ (MIKRUT, Jan (Hg.), Kaiser Karl I. (IV.) als Christ, Staatsmann, Ehemann und Familienvater, Wien 2004.) Aj my dnes inšpirovaní Máriou, Alžbetou a aj slovami Karola I. sa snažme žiť život zakorenený v Bohu, ktorý nie je bez prekážok, ale je o radostnom prežívaní viery v službe svojej rodine, svojim blízkym, svojej komunite, spoločenstvu a národu.
© Jaroslava Kmecová, 08. 12. 2015
