V evanjeliu k štvrtej adventnej nedeli počúvame o Márií, ktorá išla navštíviť Alžbetu. V písme čítame: „Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý.“ Práve tento úryvok ma utvrdil v tom, čomu sa chcem v tejto úvahe venovať. Dnes bude reč o pozdrave.
Každý z nás, dovolím si tvrdiť, sa denne stretáva s pozdravom, buď je zdravený alebo sa sám zdraví niekomu. Pozrime sa bližšie čo to ten pozdrav vlastne je a aké sú jeho funkcie.
Pozdrav alebo pozdravenie je zväčša krátky prejav úcty, priateľstva a dobrých úmyslov, ktorý sa uskutočňuje ritualizovaným gestom (napr. podanie ruky) alebo verbálne pri stretnutí a tiež pri rozlúčke viacerých osôb. Pozdrav je teda najjednoduchší, najelementárnejší spoločenský kontakt a najzákladnejší prejav zdvorilosti. Naša spoločnosť si zo zdravenia spravila naozaj rituál tým, že sa v každodennom spoločenskom styku uplatňuje tzv. princíp prednosti. Ženy majú prednosť pred mužmi, staršie osoby pred mladšími, nadriadení pred podriadenými. Táto prednosť neplatí len pre zdravenie, ale preniká aj do ostatných foriem spoločenského správania. Ako som už spomínal, pozdrav je prejavom priateľstva, zdvorilosti, úcty a rešpektu k druhému človeku. Záleží aj od spôsobu ako ho uskutočníme. Nemal by byť nedbanlivý, ale ani prehnane afektovaný. Mal by sa vyslovovať zreteľne a s úsmevom, taktiež s vľúdnym pohľadom do očí a miernym úklonom hlavy. Okrem verbálneho pozdravu napr. Ahoj alebo Dobrý deň, rozlišujeme tiež pozdrav podaním ruky, objatím. Najosobnejší pozdrav je bozk. Okrem niektorých štátnikov sa bozkávajú iba ľudia dobre známi.
Úprimný pozdrav poteší určite každého z nás, možno aj toho, ktorý až tak nebazíruje na zdravení. Mne sa zdá, že v dnešnej rýchlej dobe už nie je čas ani na tento elementárny spôsob spoločenského zbližovania, zdvorilosti a úcty. Veď už málokedy počuť pozdrav „Dobrý deň“. Asi zaberal až mnoho sekúnd, milisekúnd nášho drahocenného času a tak sa z neho stal iba pozdrav „Dobrý“. Nechcem nikoho karhať, to nie, už z toho dôvodu, že sa to stáva aj mne osobne, ale chcel by som apelovať hlavne teraz v tomto období pokojných sviatkov, kedy sa svet aspoň na pár dni o niečo málo spomalí, aby sme pri stretnutí s blízkou, ale aj menej blízkou osobou obetovali tých pár milisekúnd navyše a úprimne sa pozdravili, možno zaželali pekné sviatky a potešili tak tohto človeka. Aj keď sa môže zdať, že takýto pozdrav nikomu nič dobrého neprinesie, opak je pravdou. Hlavne keď niekomu úprimne želáme napríklad dobrý deň alebo večer, tak ho určite potešíme a ešte ak k tomu pridáme bonus v zmysle pár viet navyše o tom ako sa dotyčný má, kde bude tráviť Vianoce a podobne. Výsledkom pre nás môže byť napríklad dobrý, hrejivý pocit na srdci. Veď aj v dnešnom evanjeliu môžeme vidieť reakciu Alžbety a ešte nenarodeného Jána Krstiteľa na Máriin pozdrav.
Takže všetkým čitateľom prajem úprimne: pekný deň, krásne, pokojné a požehnané sviatky strávené v kruhu najbližších.
© Mgr. Peter Chomjak, 22.12.2012
4. adventná nedeľa rok C – pohľad psychológa
