Za dní kráľa Joziáša (4) Pán prehovoril ku mne takto: (5) „Skôr ako som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa; a skôr, ako si vyšiel z neho, som ťa posvätil; ustanovil som ťa za proroka národom. (17) Prepáš si teda bedrá, vstaň a povedz im všetko, čo ti prikazujem! Nezľakni sa ich, aby som ti nenahnal strach pred nimi. (18) Ja ťa dnes urobím opevneným mestom, železným stĺpom a bronzovým múrom proti celej krajine, proti kráľom Judey a jej kniežatám, proti kňazom a ľudu krajiny. (19) Budú proti tebe bojovať, no nepremôžu ťa, lebo s tebou som ja, hovorí Pán, ja ťa zachránim.“
(Jer 1,4–5.17–19)
Prorocký fenomén nie je výlučne biblickou záležitosťou. Určitá forma prorokovania existovala aj mimo Izraela. Človek vždy túžil poodhaliť závoj budúcnosti a dopytoval sa na vôľu božstiev. Tú mu na objednávku prinášali rôzni astrológovia alebo samozvaní veštci, ktorí si pomáhali vnútornosťami zvierat. Často sa to dialo v extáze, do ktorej sa uvádzali rozličnými vonkajšími prostriedkami, napr. omamnými látkami, nápojmi, hudbou a tancom. No Boh svoj ľud pred takýmito pochybnými praktikami varoval.
Proroci Izraela sú úplne iní. Nie sú to žiadni jasnovidci; zaoberajú sa viac prítomnosťou ako budúcnosťou. Nezvyknú upadať do vytrženia; naopak, keď prorokujú, sú pri vedomí a dostatočne bdelí. Hovoria nečakane, aj keď ich o to nikto nežiada. Neoznamujú nejaký nezmeniteľný osud, ale berú do úvahy ľudskú slobodu a schopnosť rozhodnúť sa. V konečnom dôsledku im ide len o to, aby ľudia načúvali Božiemu slovu a konali podľa neho. Jednoducho povedané burcujú k zmene života a ukazujú na Boha.
Dnešné starozákonné čítanie nás prenáša do prvých veršov Knihy proroka Jeremiáša, kde si on sám spomína na vlastné povolanie: „Pán prehovoril ku mne“ (v. 4). Hebrejčina a následne aj grécky a latinský preklad toto Božie prihovorenie sa Jeremiášovi vyjadrujú trochu inak: „Stalo sa ku mne Pánovo slovo“. Božie slovo nie je len zvuk šíriaci sa priestorom. Je to udalosť a Jeremiáš dostáva pozvanie vstúpiť do tejto udalosti. Boh ho chcel urobiť najprv prijímateľom slova, aby sa mohol stať jeho ohlasovateľom.
Lekcionár vynecháva dve Jeremiášove námietky voči povolaniu, ktorými sú obmedzené rečové schopnosti a nedostatočný vek: „Ach, Pane, veď neviem hovoriť, mladučký som.“ (v. 6). Ale v Božej škole sa naučí dôležitú vec, že prorocké účinkovanie sa nezakladá na brilantnej rétorike, ani na vysokom veku a životných skúsenostiach. Tu si môžeme spomenúť na Mojžiša, ktorého Boh poslal za faraónom, hoci mal nemotorné ústa (Ex 6,12.30), alebo na mladého chlapca Daniela, ktorý sa zastal neprávom obvinenej Zuzany (Dan 13,45).
Jeremiášova autorita nepochádza od neho samého, ani od ľudí. Záver nášho čítania (vv. 18–19) nás posúva od prorokovho ja k Božiemu ja. Jeremiáš už spoznal Boha ako svojho stvoriteľa (v. 5) a ešte ho spozná ako záchrancu – spasiteľa (v. 19). Aj my sa chceme posilniť vo viere, že Boh je náš Stvoriteľ a Spasiteľ. Je fajn žiť vo vedomí, že tu nie som náhodou a nesmerujem do prázdnoty. Z toho vyplýva odvaha a odhodlanie postaviť sa každý deň životu čelom – s prepásanými bedrami (v. 17). Nech nás naša viera robí ľuďmi na správnom mieste.
Všetkým prajem požehnanú nedeľu.
Staršie zamyslenie k čítaniu z Jeremiáša nájdete v archíve našej stránky.
Foto: Yøe Kovalík.
