Za dní kráľa Joziáša Pán prehovoril ku mne takto: „Skôr ako som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa; a skôr, ako si vyšiel z neho, som ťa posvätil; ustanovil som ťa za proroka národom. Prepáš si teda bedrá, vstaň a povedz im všetko, čo ti prikazujem! Nezľakni sa ich, aby som ti nenahnal strach pred nimi. Ja ťa dnes urobím opevneným mestom, železným stĺpom a bronzovým múrom proti celej krajine, proti kráľom Judey a jej kniežatám, proti kňazom a ľudu krajiny. Budú proti tebe bojovať, no nepremôžu ťa, lebo s tebou som ja, hovorí Pán, ja ťa zachránim.“
(Jer 1, 4-5.17-19)
Jeremiáš je jeden zo štyroch „veľkých“ prorokov Starého zákona. Jeho veľkosť spočíva v rozsahu prorockého spisu a tiež v okolnostiach života. Z úvodnej kapitoly knihy nám prvé nedeľné čítanie ponúka niečo z jeho osobných spomienok . Pravdepodobne s odstupom rokov v období sklamania a veľkého utrpenia si pripomína vlastné povolanie. Perikopu si kvôli prehľadnosti môžeme rozdeliť na tri časti: povolanie (4-5); poslanie (17); povzbudenie (18-19).
Úvodný časový údaj je pridaný z predchádzajúceho textu (Jer 1,1-3). V ďalších veršoch, ktoré lekcionár vynecháva (6-16), sa nachádzajú dve videnia (mandľovník a hrniec), s nimi súvisiace prorokove odpovede na Bohom položené otázky a ešte pred tým jedna jeho námietka. Boh ho ustanovuje za proroka, ale zároveň vstupuje do dialógu, dovolí, aby mu bolo oponované, vysvetľuje. Pozrime sa na to trochu podrobnejšie.
V našom čítaní Pán najprv oznamuje svoje konanie (poznal som ťa, utvoril som ťa, posvätil som ťa, ustanovil som ťa za proroka národom) a potom aj zodpovedajúce poslanie (prepáš si bedrá, vstaň a povedz im, nezľakni sa ich). Jeremiáš môže vykonávať zverenú úlohu iba vďaka predchádzajúcej Božej intervencii. Boh vždy s misiou dáva aj potrebné „vybavenie“. Vynechaná časť (6-16) obsahuje známu prorokovu reakciu (výhovorku), že je mladý (podľa C. Martiniho mal v čase povolania asi osemnásť rokov) a nevie hovoriť. A nachádza sa tu aj symbolické gesto, keď sa Pán vystretou rukou dotýka jeho úst. Toto všetko, aj dvojicu videní, lekcionár obchádza, aby sa dostal až k posledným dvom veršom kapitoly. V nich je už vyššie spomínané poslanie a povzbudenie pre proroka. Zároveň sa tu naznačuje kurz, ktorým sa bude uberať jeho život. V Božom mene bude hovoriť proti celej krajine (králi Judey, kniežatá, kňazi a ľud krajiny), ale zároveň bude ako železný stĺp a bronzový múr (vyjadrujú stabilitu, odolnosť, trvácnosť). Vlastní súkmeňovci proroka neprijmú, ale nepremôžu ho, lebo Pán je s ním.
Jeremiášov život (život mladého muža, ktorý sa neožení, nemá deti, predpovedá nešťastie svojim vlastným, je väznený, posmievajú sa mu, ohrozujú ho, dokonca ani necíti Božiu pomoc) je proroctvom. Na vlastnej koži skusuje to, čo o osemnásť storočí neskôr sformuloval sv. František z Assisi: „Láska nie je milovaná.“ Boh miluje svoj ľud ako manžel (Jer 3,14), ale odpoveďou je nevera. Zároveň naňho dolieha aj nešťastný údel krajiny (Jer 16). Jeremiáš trpí a preto sa aspoň v spomienkach prenáša do minulosti, na začiatok. Tam nachádza úkryt. Rád by som teraz podčiarkol výraz „v matkinom lone“. V tomto období života je každý človek bezbranný a zároveň úplne odkázaný na svoju matku, ktorá mu poskytuje bezpečie. Tieto slová pre mňa navodzujú intímnu atmosféru a podčiarkujú osobný charakter povolania. Bezmocný a súčasne chránený. Silno pociťuje bezmocnosť, ale pri spomienke na povolanie sa stáva viac zrejmá aj Božia ochrana. Už dávno nie je v matkinom lone, ale nikdy neprestal byť v Božom lone. Aj v Ježišovi niektorí videli Jeremiáša. Je tu mnoho podobného, najmä čo sa týka utrpenia a odmietnutia vlastnými. Vo svetle tohto čítania môžeme kontemplovať Krista ako toho, ktorý je stále v “lone Otca“ . (Jn 1,18)
© Jozef Kohut, 30.1.2013
4. nedeľa rok C – komentár k prvému čítaniu Jer 1,1-19
