Ježiš v nazaretskej synagóge začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“ Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst, a hovorili: „Vari to nie je Jozefov syn?“ On im vravel: „Akiste mi pripomeniete príslovie: Lekár, lieč sám seba! Počuli sme, čo všetko sa stalo v Kafarnaume; urob to aj tu, vo svojej vlasti.“ A dodal: „Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. Ale vravím vám pravdu: Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša, keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej krajine. A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone. A mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman.“ Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev. Vstali, vyhnali ho z mesta a viedli ho až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť. Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel.
(Lk 4,21-30)
Údiv sa mení na nenávisť. Komunita v nazaretskej synagóge nadšene prisviedča, diví sa a pripomína si identitu svojho člena. Čo bolo milé na slovách, ktoré vychádzali z Ježišových úst? Prečo mu prisviedčali? Pravdepodobne preto, lebo sa identifikovali s chudobnými a utláčanými, ktorým sa v Izaiášovom proroctve sľubovalo oslobodenie, a ktorým Ježiš ohlásil Pánov milostivý rok. Jeho slová: „Dnes sa splnilo toto Písmo“ pre nich znamenali vyhlásenie veľkých vecí. Ich mesiášske nádeje rástli a zvesť, ktorá sa im o Ježišovi dostala do uší dávala tušiť, že v Nazarete sa budú diať zázraky. Ich poznámka o jeho identite: „Vari to nie je Jozefov syn?“ je výzvou pre Ježiša, aby sa pustil do práce, aby začal od svojho mesta, ktoré by tak dostalo mimoriadne ocenenie. Nádejný Mesiáš je Ježiš, Jozefov syn z Nazareta.
Táto radosť bola pochopiteľná aj vzhľadom k malému významu Nazareta v rámci židovského národa. V Starom zákone sa nespomína a navyše je na území, kde židovská komunita tvrdo zápasila o vernosť Zákonu, pretože hneď vedľa bolo pohanské sídlo galilejskej provincie Sephoris a jadro nazaretskej komunity tvorili „košer“ prisťahovalci z Judska, ktorí boli kvázi „misionármi“ v tejto krajine pohanov. Jozef napr. pochádzal z Betlehema, Mária mala zbožných príbuzných z kňazského rodu v Judsku (Zachariáš a Alžbeta). Pre židovskú komunitu v takejto situácii bol úspech ich člena, úspechom celej komunity.
Ježiš to vie a odhaľuje ich očakávanie prirovnaním k lekárovi. Vie, že chcú, aby im robil zázraky ako v Kafarnaume. Vie, že chcú predbehnúť Kafarnaum. Preto sa dáva do pozície proroka Eliáša a Elizea, aby im ukázal, že nenadržiava nikomu. Neprotežuje na základe spoločného miesta, či pôvodu, ale len na základe viery. Inými slovami: naznačuje im, že nemajú na neho nárok, pretože jeho prorocké a mesiášske poslanie sa realizuje len tam, kde je viera. Tú mala paradoxne pohanská vdova zo Sarepty i pohanský veliteľ Náman, ale v Izraeli za čias prorokov Eliáša a Elizea chýbala. Toto odmietnutie nárokov na Ježiša na základe príbuznosti vedie k zmene nálady. Urazil ich a takých z ich komunity i mesta treba vyhodiť, najlepšie tak, aby sa už nikdy nemohli vrátiť. Táto stať z Lukášovho evanjelia je dokonalým spytovaním svedomia pre každého z nás, ktorí si na Krista robíme nárok a tapetujeme svoju fasádu jeho obrazom. Vieme prijať jeho prorocké a usvedčujúce slovo?
© Štefan Novotný 29.1.2013
