Jób hovoril: (1) „Či nie je tvrdý boj život človeka na zemi? A jeho dni ako dni nádenníka? (2) Prahne po chládku ako otrok, ako nádenník čaká na výplatu. (3) Mojím údelom sú mesiace plné sklamania a noci plné strastí mojím podielom. (4) Keď sa ukladám na odpočinok, hovorím: Kedy asi vstanem? A znova očakávam večer a zmietam sa v bolestiach až do súmraku. (6) Moje dni utekajú rýchlejšie ako tkáčsky člnok a končia sa, pretože chýba niť. (7) Pamätaj, že ako dych je môj život, moje oko už viac šťastie neuzrie.“
Job 7,1–4.6–7
V čase, keď je všade okolo nás kvôli Covidu-19 toľko bolesti, hľadáme úľavu a povzbudenie. Slová starozákonnej Knihy Jób, z ktorej je dnešné liturgické čítanie, môžu byť pre nás pomôckou – akousi mapou – aby sme sa zorientovali v komplikovanej problematike ľudského utrpenia. A Jób je kompetentný sprievodca, pretože utrpenie zakúsil na vlastnej koži. Kráčajme chvíľu spolu s ním po jeho ceste a hľadajme silu, aby sme zvládli to, čo dolieha na nás.
Jóba nebolelo iba telo zasiahnuté chorobou (2,7), ale aj vnútro. Môžeme si domyslieť, čo prežíval orientálny otec, keď sa dozvedel o náhlej smrti všetkých svojich desiatich detí. Písmo spomína tiež výčitky od manželky za to, že v tom všetkom zostal verný Bohu (2,9). Jeho bolesť znásoboval aj postoj troch priateľov, ktorí mu neverili, že trpí nevinne. A nad tým všetkým visela ako Damoklov meč nevyslovená veta, že za všetkým jeho nešťastím je vlastne Boh.
V dnešnom úryvku sa Jób prvýkrát od začiatku spisu obracia na Boha. Spočiatku len tak akoby mimovoľne hovorí o tom, že život je namáhavý (vv. 1–2). Vzápätí prechádza zo všeobecnej roviny do roviny osobnej, kde už nejde o niečo vzdialené, čo leží mimo neho, ale o jeho mesiace a noci (v. 3); jeho telo (v. 5); jeho dni (v. 6). Jasne vníma pominuteľnosť vlastného života, ktorý je len ako dych a prosí, aby Boh na to pamätal (v. 7). Pozrime sa bližšie, o čo vlastne Jób prosí Boha.
V celej jeho modlitbe (7,1–22) sú dva imperatívy a tie spolu súvisia. Už sme sa stretli s prvým: „Pamätaj, že ako dych je môj život…“ (v. 7). Jób tu nežiada, aby Boh obnovil jeho život, ale aby ho ignoroval. Je to jediná úľava v bolesti, ktorú si dokáže momentálne predstaviť (Clines, 186). Potvrdzujú to aj verše nasledujúce po našom čítaní a v nich druhý imperatív: „nebudem večne žiť, nuž tak ma nechaj, dych sú moje dni“ (v. 16). Prosiť Boha o to, aby nechal človeka, nie je vôbec bežné.
Vidíme, že biblická postava Jóba neprechádza jednoduchou životnou cestou. My sme ho sprevádzali iba na kratučkom úseku. Doslova sme preleteli popri ňom. Dnešný úryvok naznačil, s čím sa môže boriť človek, ktorý trpí. Samotná kniha je dosť dlhá; tvorí ju 42 kapitol. Hovorí sa o nej, že je to teologicky a intelektuálne najsilnejšia kniha Starého zákona (Clines, xii). Božie slovo nás pozýva čítať ďalej a približovať sa k dňu, kedy „Pán zmenil Jóbov údel“ (42,10).
Všetkým vyprosujem požehnanú nedeľu a dostatok síl pre každodenný život.
Archív našej stránky ponúka staršie zamyslenie k aktuálnemu čítaniu.
Foto: Yøe Kovalík
Hudba: Kristína – Ľudskosť
Literatúra:
CLINES, D. J. A., Job 1–20 (Word Biblical Commentary; Dallas 1989) XVII.
