(1) V tom roku, keď zomrel kráľ Oziáš, videl som Pána sedieť na vysokom a vznešenom tróne; lem jeho rúcha napĺňal svätyňu. (2a) Vedľa neho stáli serafíni. (3) A jeden druhému volal: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy.“ (4) Prahy dverí sa chveli od hlasu volajúceho a dom sa naplnil dymom. (5) Tu som zvolal: „Beda mi, som stratený! Veď ja som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami a na vlastné oči som videl kráľa, Pána zástupov.“ (6) I priletel ku mne jeden zo serafínov, v ruke mal žeravý uhlík, ktorý kliešťami vzal z oltára, (7) dotkol sa mojich úst a povedal: „Hľa, toto sa dotklo tvojich perí; zmizla tvoja vina a tvoj hriech je zmytý.“ (8) Potom som počul Pánov hlas. Hovoril: „Koho mám poslať, kto nám pôjde?“ I povedal som: „Hľa, tu som, mňa pošli.“
(Iz 6,1–2a.3–8)
V dnešnom starozákonnom čítaní sa bežne zameriavame na povolanie Izaiáša za proroka. Je to správne, ale Písmo nás tu učí aj niečo dôležité o Bohu, ktorý ho povoláva. Aby sme mali kompletný obraz, potrebujeme si doplniť krátky polverš, ktorý približuje vzhľad serafínov, no nedeľný lekcionár ho vynecháva. O serafínoch pri Božom tróne sa píše: „každý mal po šesť krídel: dvoma krídlami si zakrývali tvár, dvoma si zakrývali nohy a dvoma lietali.“ (v. 2b).
Serafíni boli okrídlené bytosti s podobou hada. Zobrazenie hadov s dvoma alebo štyrmi krídlami pochádza zo starovekého Egypta, odkiaľ sa rozšírilo do Fenície a Palestíny. Podľa egyptských predstáv motív okrídlenej kobry slúžil ako ochrana kráľovského trónu pred nebezpečenstvom. Máme tu teda akýchsi dávnych osobných strážcov. V našom čítaní sú serafíni „vylepšení“ – majú až šesť krídel, čo naznačuje, že sú ešte silnejší. No podstatný rozdiel je v tom, že svojimi krídlami nechránia Boží trón ani toho, kto na ňom sedí (Roberts, 97).
Pán – Jahve, Boh Izraela, sa odlišuje od ostatných kráľov danej doby. Nepotrebuje žiadne nebeské bytosti, ktoré by ho chránili pred nebezpečenstvami zvonku; nemá okolo seba bodygardov. Ale serafíni predsa len niečo chránia. Krídlami si zakrývajú vlastné tváre, pretože ani oni nemôžu len tak hľadieť na Božiu slávu a žiaru jeho svätosti. Akú úlohu vlastne plnia pred Bohom? Ich funkciou je oznamovať, že Boh je svätý, a tiež uisťovať, že zem je plná Božej slávy (v. 3).
Izaiáš počuje slová, že Božia sláva napĺňa celú zem. Dnes sa nezdá, že by zem bola miestom, ktoré je naplnené Božou slávou. Jeho prítomnosť nie je badateľná. Skôr okolo seba vidíme veľa zlého a negatívneho. Izaiáš však nezačal hodnotením okolia, ale zoči voči Božej svätosti precítil najprv svoju vlastnú hriešnosť: „ja som muž s nečistými perami“. Až následne – stále v prvej osobe – deklaroval hriešnosť národa: „bývam medzi ľudom s nečistými perami“. Hodnotiť najprv druhých je ľudské. Izaiáš vychádzal od seba a to viedlo k jeho očisteniu žeravým uhlíkom z oltára (vv. 6–7).
Prorokova vyľakaná reakcia: „Beda mi, som stratený… na vlastné oči som videl kráľa, Pána zástupov“ (v. 5) odráža rozšírené presvedčenie, že nikto nemôže vidieť Boha a zostať nažive (porov. Ex 33,20). Keď si na Boha nedovolia hľadieť serafíni, o čo menej to môže robiť krehký človek?! No my vidíme, ako v tomto prípade koná Boh; pretvára Iziáša a vedie ho od strachu zo záhuby k odvahe stať sa Božím spolupracovníkom a splniť zverené poslanie (v. 8).
Odovzdajme Bohu svoje obavy aj svoje hriechy. Objavujme stopy jeho prítomnosti vo svete aj vo vlastnom živote. Všetkým prajem požehnanú nedeľu.
Foto: Yøe Kovalík.
Literatúra: ROBERTS, J. J. M., First Isaiah: A Commentary (Hermeneia; Minneapolis, MN 2015).
