Ježiš povedal svojim učeníkom: „Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“
(Mt 5,13-16)
V prvom rade si pri dnešnom čítaní treba najprv odmyslieť vetu: „Ježiš povedal svojim učeníkom“. Ona je totiž len doplnok v lekcionári, aby sa vedelo kto komu hovorí. Vo verši 5,13 ju v texte Svätého Písma nenájdete. Na druhej strane si ju treba hneď domyslieť, pretože odkazuje na začiatok piatej kapitoly, kde sa opisuje ako Ježiš vidiac veľké zástupy vystúpil na vrch a adresoval svojim učeníkom tzv. reč na hore: „Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich… “ (Mt 5,1-2).
Zaujímavé je, že medzi týmto úvodom a našou staťou sa nachádzajú známe blahoslavenstvá, ktoré hovoria o šťastí a blaženosti Ježišových učeníkov, pretože im patrí Božie kráľovstvo. Hneď po skončení posledného blahoslavenstva pridáva Pán Ježiš dve prirovnania, ktoré majú pomôcť učeníkom uvedomiť si kto sú.
Prvým prirovnaním je soľ, ktorá bola potrebná nielen k bežným pokrmom, ale aj pri obetovaní v jeruzalemskom chráme: „Každý obetný dar potravinovej obety posolíš soľou a nikdy nesmie chybovať soľ zmluvy s tvojím Bohom pri tvojich potravinových obetách. Každú svoju obetu budeš prinášať so soľou.“ (Lv 2,13) Na rozdiel od skutočnej soli, ktorá dáva chuť pokrmom v domácnostiach a úplnosť obetám v chráme, majú byť Ježišovi učeníci soľou v univerzálnejšom rozmere: majú byť soľou zeme a starať sa o svoju „slanosť“, ktorou je Božie kráľovstvo v nich. Slanosť soli sa nedá stratiť, ale môže sa znehodnotiť zmiešaním sa s pieskom a hlinou až do tej miery, že je nepoužiteľná. Podobne sa Božie kráľovstvo v Ježišových učeníkoch môže zmiešať s balastom a stane sa pre zem – myslí sa svet ľudí – dôvodom aby vyhodili a pošliapali túto zmes a s ňou aj zvesť o Božom kráľovstve.
Druhé prirovnanie hovorí inými slovami o tom istom. Mesto na návrší, ktoré má byť svetlom sveta je odkazom na prorockú víziu Jeruzalema, ktorý pritiahne všetky národy ku klaňaniu sa jedinému pravému Bohu (Iz 2,2-5). Ježišovi učeníci majú byť takýmto novým Jeruzalemom. Božie kráľovstvo v nich (inými slovami Duch Svätý) bude vydávať prostredníctvom ich skutkov príťažlivé svetlo a privádzať ľudí k oslave Boha. Zodpovednosťou učeníkov je, aby si túto soľ Božieho kráľovstva nenechali zo srdca a mysle vymyť balastom a svetlo zakryť mericou strachu či pohodlnou posteľou.
© Štefan Novotný 7.2.2014
