Toto hovorí Pán, ktorý urobil cestu cez more a cez dravé vody chodník; ktorý vyviedol vozy i kone, vojsko i vojvodcov… – ležia mŕtvi, už nevstanú, zanikli, zhasli ako knôt – : „Nemyslite na to, čo bolo, nesnite o veciach dávnych. Hľa, ja tvorím čosi nové, teraz to klíči; nebadáte? Áno, na púšti urobím cestu a rieky na pustatine. Bude ma chváliť poľná zverina, šakaly a pštrosy, že som dal vodu na púšti a rieky na pustatine, aby som napojil svoj ľud, svojho vyvolenca. Ľud, ktorý som si stvoril, bude ohlasovať moju chválu.“
(Iz 43,16-21)
Deutero-Izaiáš píše v dobe Babylonského exilu. Jeruzalem a chrám boli zničené, „horných desaťtisíc“ je odvedených do Babylonu a v krajine zostáva prevažne jednoduché obyvateľstvo, nad ktorým je dosadený správca. Treba povedať, že skupina exulantov je menšia, ako počet tých, ktorí zostali doma. Postupne s pribúdajúcimi rokmi sa zlepšuje ich situácia; usadili sa, majú vlastné domy, živobytie, majetok. Aj náboženský život, hoci bez chrámových obiet, funguje a jeho ťažisko sa prenáša do rodiny. V cudzine si už vybudovali zázemie. Kto by za týchto okolností myslel na návrat do vlasti, ktorá sa stále nespamätala z vpádu Babylončanov?
Posolstvo Deutero-Izaiáša (Iz 40) sa začína tým, že pripomína dôvod Babylonského zajatia; previnili sa voči Bohu, ale ich vina je už odčinená, dosiahli odpustenie. Niektorí autori tu vidia napätie medzi deportovanými a tými, čo zostali doma. Domáci vysvetľovali deportáciu ako očistenie od hriešnikov. Prorok však nezužuje vinu iba na jednu stranu, nie je dôvod obviňovať len určitú skupinu.
V čítaní na piatu pôstnu nedeľu roku C sa Pán predstavuje najprv ako záchranca (v 16-17). V minulosti vyviedol svoj ľud z Egypta, ale nestačí sa pozerať len do minulosti a spomínať na „staré dobré časy“ (v 18). Boh pripravuje nový exodus, ale aj tu paradoxne hrozí podobná situácia ako pri prvom, keď Izraeliti nostalgicky spomínali na Egypt (Ex 16,3). Pán je nie len záchranca, ale aj stvoriteľ. Neopúšťa svoje stvorenie, svoj národ, ale udržiava ho a tvorí nové veci (v 19). Čo je to nové? Možno sa odpoveď skrýva na konci nášho čítania. Ľud bude ohlasovať Božiu chválu (v 21). Novosťou tohto obdobia a skúsenosťou Babylonského exilu je prechod od monolatrie (uctievanie jedného Boha z mnohých) k monoteizmu (existuje len jeden Boh, všetko ostatné sú ľudské výtvory).
V kontexte celej bohoslužby slova tejto nedele si môžeme všimnúť najprv prepojenie s druhým čítaním (Flp 3, 8-14). Kvôli Kristovi sa všetko oplatí zanechať, aj naše „istoty“. V porovnaní s vyhliadkou, ktorú on dáva je všetko iba odpad. A vo svetle evanjelia (Jn 8,1-11) nikto nemôže „kameňovať“ iného, považovať ho za poškvrňujúceho Cirkev a nevidieť vlastnú hriešnosť. Aj nový Izrael, Cirkev, sa môže poučiť zo skúsenosti prvého Izraela.
© Jozef Kohut 15.3.2013
